Adolf Hitler
Z Wikipédie
 |
Tento článok alebo jeho časť si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality. Pozri aj stránky Ako upravovať stránku a Návody a štýl alebo diskusiu k článku. |
 |
Tomuto článku chýbajú odkazy na zdroje uvedených informácií. Pomôž Wikipédii a pridaj do článku referencie |
 |
Myslíme si, že téma tohto článku je pre encyklopédiu dôležitá. Článok je však zatiaľ príliš krátky (tzv. "výhonok"). Môžeš pomôcť Wikipédii rozšíriť ho tak, že hore klikneš na záložku "úprava" (alebo alternatívne sem) a dopíšeš alebo zmeníš text. |
| Adolf Hitler | |
|---|---|
 |
|
| Narodenie | 20. apríl, 1889 Braunau am Inn, Rakúsko-Uhorsko dnes Rakúsko |
| Úmrtie | 30. apríl, 1945 Berlín, Nemecko |
| Pozri aj Biografický portál | |
Adolf Hitler (* 20. apríl 1889, Braunau am Inn – † 30. apríl 1945, Berlín) bol nemecký politik, diktátor, zakladateľ a organizátor Národno-socialistickej nemeckej robotníckej strany, autor národnosocialistickej koncepcie štátu (v diele Mein Kampf, 1927), ríšsky kancelár (1933-1934) a „vodca a ríšsky kancelár“ (1934-1945).
Obsah |
[úprava] Význam
Vyvolal druhú svetovú vojnu. V Nemecku zriadil absolútnu diktatúru. Bol inšpirátorom a hlavným organizátorom masového vyvražďovania obyvateľstva a vojenských zajatcov v okupovaných krajinách, osobitne v ZSSR. Za svojich úhlavných nepriateľov Nemecka považoval najmä Židov, Rómov, Slovanov, homosexuálov, zdravotne postihnutých, ale aj politických oponentov. Je zodpovedný za hmotné a morálne zničenie Nemecka na konci druhej svetovej vojny.
[úprava] Život
Hitlerova kniha Mein Kampf, ktorá je jeho autobiografiou, je podľa mnohých názorov veľmi zlým prameňom pre opis Hitlerovho života, keďže obsahuje veľa výmyslov a prehnaných tvrdení.
[úprava] Úvod
Na Hitlerovom živote je zaujímavý nečakaný zlom uprostred jeho života - zo siroty spadajúcej do stratenej generácie poznačenej prvou svetovou vojnou sa stal politický velikán a nakoniec centrum svetového diania. Existujú rôzne vysvetlenia - od náhody až po dôsledky pobytu u psychiatra (pozri dolu).
Sám Hitler za života prísne zatajoval svoj pôvod. Nechal dokonca roku 1938 zrovnať so zemou rodné dediny svojich rodičov a prarodičov v severovýchodnom Dolnom Rakúsku (pri Čechách). Dôvodom môže byť Hitlerov nevyjasnený pôvod spojený s incestom. Keďže si Adolf Hitler nebol istý, kto bol jeho starý otec, objavovali sa špekulácie, že práve Hitler ako hlavný reprezentant rasistickej ideológie má za predkov Čechov alebo Židov.
[úprava] Detstvo; Hitler sirotou a maliarom
Hitler sa narodil v Braunau v dnešnom Rakúsku ako štvrté zo šiestich detí (4 neskôr zomreli) colníka nemeckého pôvodu Aloisa Hitlera a jeho tretej ženy Kláry (pôvodom Rakúšanky), ktorá bola zároveň jeho neter. Alois mal navyše syna a dcéru so svojou druhou manželkou. Kvôli otcovmu povolaniu sa rodina často sťahovala, takže Hitler navštevoval ľudové školy v Passau, Lambachu a Leondinge pri Linzi. Potom študoval na reálnom gymnáziu v Linzi, ale štúdium nedokončil pre absolútnu neschopnosť, ktorá vyvrcholila, keď jeho otec umrel (1903) a Hitlera nemal viac kto nútiť učiť sa.
Od roku 1905 žil z podpory pre polosiroty. V rokoch 1907 a 1908 ho neprijali na Viedenskú umeleckú akadémiu. V roku 1907 zomrela jeho matka na rakovinu prsníka. Potom Hitler dostal ako plná sirota slušné peniaze a navyše predával obrázky a pohľadnice, ktoré sám namaľoval.
Roku 1909 odcestoval do Viedne, kde sa živil príležitostnými zamestnaniami (maliar pozoruhodností Viedne a pod. ) a so záujmom sledoval vtedajší politický život. Tu sa zoznámil s antisemitskými a rasistickými názormi (Jörg Lanz von Liebenfels, Georg Ritter von Schönerer a pod. ). Viac ako o politiku sa však zaujímal o operu, najmä Richarda Wagnera, skladateľa nemeckých nacionalistických opier. Roku 1909 býval v azyle pre bezdomovcov a roku 1910 v mužskom domove na ulici Meldemannstraße. V domove pre mužov bol v kontakte so židovským obyvateľom domova Hanischom, ktorý pre Hitlera predával obrazy.
[úprava] Prvá svetová vojna; Hitler psychopatom
Keď Hitlerovi roku 1913 vyplatili dedičstvo jeho otca, presťahoval sa do Mníchova. Dôvodom bola snaha utiecť pred vojenskou službou a odpor k rakúsko-uhorskému mnohonárodnostnému štátu. No už roku 1914 sa Hitler prihlásil do prvej svetovej vojny za dobrovoľníka. Tu sa ešte viac sformovalo jeho vnútorné presvedčenie. Skoro celú vojnu strávil ako pešia spojka na západnom fronte. Dostal aj rad Železného kríža druhej triedy (1914), po zranení na nohe (1916) prerušil službu a vrátil sa v marci 1917, kedy dostal aj vyznamenanie Železného kríža prvej triedy (1918).
Jeho spolubojovníci ho nenávideli za jeho nekritickú poslušnosť voči dôstojníkom. Krátko pred koncom vojny, 15. októbra 1918, sa po plynovom útoku Hitler dočasne slepý dostal do lazaretu v Dolnom Pomoransku. Podľa nových výskumov oslepnutie bola asi hysterická reakcia na porážku Nemecka vo vojne. Ošetrujúci psychiater Hitlera klasifikoval ako psychopata, úplne nevhodného zastávať vedúce funkcie. Keďže ho ako hysterika označil aj Hitlerov vedúci dôstojník, nie je čudné, že napriek vyznamenaniam sa Hitler nikdy nestal viac ako slobodníkom.
[úprava] Vzostup; Hitler rečníkom
Po skončení vojny striedal zamestnania, živil sa hlavne ako dôverník Reichswehru v Mníchove, a tým niečo ako spojka k vláde revolučnej Nemeckej republiky rád v Bavorsku vedenej židovským predsedom vlády Eisnerom, ktorého pohrebu sa Hitler dokonca nenápadne zúčastnil.
Po drvivej porážke Nemeckej republiky rád pracoval v novej správe Reichswehru v Mníchove a zdá sa, že denuncioval svojich kamarátov z pluku za to, že spolupracovali s Nemeckou republikou rád. Ako agent tajnej služby prenikol v roku 1919 do Nemeckej robotníckej strany(Deutsche Arbeiterpartei - DAP). Na zhromaždeniach tejto xenofóbnej, antisemitskej a pseudo-socialistickej strany roku 1919 sa čoskoro prejavil ako dobrý rečník, preto ho hneď naverbovali ako 55. člena a hneď sa stal nepostrádateľným propagátorom.
V roku 1920 Hitler vypracoval program strany a dal ju premenovať na Národnosocialistickú nemeckú stranu (Nazionalsozialistiche Deutsche Arbeiterpartei - NSDAP). Keď ho v decembri 1920 prepustili z armády, živil sa už svojimi prejavmi. V roku 1921 sa zmocnil vedenia strany. Teraz už bol vedúcou osobnosťou v Bavorsku, ale mimo Bavorska bol ešte skôr na smiech.
Ako vodca nemeckého fašizmu sa zúčastnil roku 1923 na Ludendorffovom pokuse o puč v Mníchove. Keďže v tom čase súdy v Nemecku boli veľmi mierne voči pravicovému extrémizmu (sudca si dokonca od Hitlera vypočul kritiku, že je Žid), dostal Hitler len 5 rokov vtedy existujúceho tzv. väzenia cti v Landsbergu (kde nebolo treba pracovať a pod.). Po zatknutí roku 1924 napísal vo väzení svoju knihu Mein Kampf, ktorá sa pôvodne mala volať Štyri a pol roka boja proti klamstvám, hlúposti a zbabelosti. Kniha zhŕňa Hitlerove radikálne šovinistické, antisemitské a rasové tézy a propaguje militarizmus. Po 9 mesiacoch Hitlera nakoniec prepustili.
Roku 1925 si dal odňať rakúske občianstvo, nemecké však získal až roku 1932, keď sa zamestnal v Úrade pre kultúru a meranie krajiny v Braunschweigu. Vybavením nemeckého občianstva bola poverená Hitlerova duchovná priateľka Magda Quandtová. (To bolo ešte predtým, ako sa stala manželkou neskoršieho führerovho ministra propagandy Josepha Goebbelsa.)
V Nemecku sa po prepustení z Hitlera „šaša“ stala naraz vážená osobnosť. V tomto čase organizoval najmä ozbrojené oddiely SA a SS. Hospodárska kríza roku 1929 umožnila jeho strane dostať sa k moci - vo voľbách do ríšskeho snemu roku 1932 sa NSDAP s 37,4% hlasov stala najsilnejšou stranou a ríšsky prezident Paul von Hindenburg Hitlera 30. januára 1933 menoval ríšskym kancelárom.
[úprava] Diktatúra
Po príchode k moci zaviedol v Nemecku fašistickú diktatúru, inscenoval požiar ríšskeho snemu, z ktorého obvinil komunistov a následne zakázal komunistickú stranu, fyzicky zlikvidoval revolučné kádre a antifašistov. Začal so znovuvyzbrojovaním Nemecka a po smrti Hindenburga roku 1934 sa vymenoval za „vodcu“ (nem. Führer) a spojil vo svojich rukách neobmedzenú moc. Potláčal akúkoľvek opzíciu. Pre svojich ideologických a „rasových nepriateľov“, prikázal zriadiť koncentračné a vyhladzovacie tábory ešte v polovici 30. rokov. Masové vyhladzovanie a exekúcie najrôznejšich skupín nemeckého i podmaneného obyvateľstva dosiahlo svoj vrchol neskôr počas vojny.
V roku 1935 zaviedol v Nemecku všeobecnú brannú povinnosť a začal sa systematicky pripravovať na vojnu. Postupne likvidoval jednotlivé ustanovenia Versaillského mieru, obsadil Porýnie nemeckým vojskom. V rokoch 1936-1939 aktívne podporoval Franca v španielskej občianskej vojne. V roku 1938 anšlusom pripojil k Nemecku Rakúsko. Postupne likvidoval aj samostatnosť Česko-Slovenska (Mníchovská dohoda, vyhlásenie protektorátu Böhmen und Mähren a Slovenskej republiky), až nakoniec 1. septembra 1939 rozpútal druhú svetovú vojnu útokom na Poľsko.
[úprava] Druhá svetová vojna
Po víťazstvách Nemcov na západe v roku 1940 mu Keitel udelil prezývku Grösster Feldherr aller Zeiten. Nemci radi vytvárali oficiálne skratky a tak vzniklo oficiálne Gröfazl. Aj keď to Keitel myslel dobre, nemeckému uchu to znelo zhruba ako Rycopyco alebo Kulobulo.
V máji 1940 Hitler zaútočil na Francúzsko čo spolu s dobytím Belgicka, Holandska a Luxemburska (a neskoršou kapituláciou Francúzska) presvedčili Hitlerovho hlavného spojenca, talianského vodcu Benita Mussoliniho pridať sa vo vojne na Hitlerovu stranu.
22. júna 1941 Hitler prikázal svojmu trojmilionóvemu vojsku zaútočiť na Sovietsky zväz, čím porušil pakt neútočenia, ktorý uzavrel spolu so Stalinom o dva roky skôr. Predpokladal, že sa jeho armáde podarí zničiť ZSSR v priebehu niekoľkých mesiacov ešte pred príchodom zimy. Operácia Barbarossa však nespôsobila zničenie ZSSR. Nemcom sa však podarilo obsadiť pobaltské štáty, Ukrajinu, Bielorusko a veľkú časť západných oblastí ZSSR. Nemecké vojská boli zastavené až počas bitky pri Moskve v decembri 1941 silným sovietskym odporom i krutou zimou pre čo boli následne nútené stiahnuť sa o niekoľko stoviek km. Tieto bojové operácie však nedosiahli všetky ciele, ako pôvodne Hitler predpokladal. Nepodarilo sa obsadiť Leningrad, tobôž nie Archangeľsk, ktorý bol cieľom skupiny armád Sever. Nebola dosiahnutá Moskva, ktorú Sovieti najprv protiofenzívou a potom aj posilovaním vojsk pevne držali v rukách. Na južnom krídle sa pre Nemcov situácia vyvíjala zatiaľ najhoršie, ich cieľ Astrachaň bola v nedohľadne. Z Rostova na Donu ich sovietske vojská v závere roka vyhanli na západ.
[úprava] Zásahy do velenia armády
Na východnom fronte sa v nasledujúcom období rozpútali ťažké boje, ktoré si vyžiadali obrovské množstvo obetí na obidvoch stranách. Svojimi nezodpovednými a neodbornými zásahmi do velenia armády Hitler dostal svoje armády na východnom fronte do ťažkej situácie. Prvým z veľkých omylov bolo nerozhodné jednanie pri bojoch v južnej časti ZSSR, kde i v dôsledku viacerých jeho zásahov do rozhodovania generálov neboli nemecké vojská schopné dobyť Kaukaz a navyše sa zaplietli do dlhotrvajúcich bojov o mesto Stalingrad, ktoré sa pokúšali obaja diktátori z prestížnych i strategických dôvodov udržať za každú cenu. Neskôr výrazne podcenil sovietsku armádu, ktorá najprv porazila krídla 6. armády, rozvrátila nemecký južný front a potom celkom obkľúčila nemecké vojská v okolí Stalingradu. Napriek tomu, že spočiatku váhal s evakuáciou vojsk, bol ubezpečený Hermanom Göringom, že Luftwaffe zabezpečí dostatočný prísun zásob obkľúčeným jednotkám a preto trval na tom aby 6. armáda naďalej držala svoje pozície. Zásobovanie však nebolo dostatočné a 6. armáda sa ocitala v čoraz horšej situácii. V tej dobe však stále existovala reálna šanca, že by sa Nemcom podarilo vojsko zachrániť v prípade, že podnikne koncentrovaný útok na sovietske kliešte. Hitler naopak prikázal armáde zotrvať a brániť sa do posledného muža, čo nakoniec vyústilo v jej kompletnú stratu. Nemecko navyše stratilo svojho poľného maršala Friedricha Paulusa. Na jar sa za cenu obrovského úsilia Wehrmachtu pod vedením Ericha von Mansteina síce podarilo stabilizovať front, no následne boje boli znovu poznamenané Hitlerovym vojenským diletantizmom.
V júni a júli 1943 sústredil najlepšie jednotky armády a SS k útoku na výbežok frontu pri Kursku. Bitka, do ktorej bez dostatočného uváženia vrhol svoje vojská, nakoniec skončila ťažkými stratami pechoty i tankov, ktoré mu neskôr chýbali v nasledujúcom období, kedy začali byť vojensky aktívni aj západní Spojenci.
Po úspešnom vylodení spojencov v Normandii ako aj katastrofy pri bojoch v Bielorusku sa nespokojní dôstojníci generálneho štábu pokúsili Hitlera zlikvidovať. 20. júla 1944 naňho uskutočnili atentát, ktorý sa však nepodaril. Hitler túto opozíciu kruto potrestal a ďalej pokračoval v bojoch.
[úprava] Smrť
![Správa o Hitlerovej smrti v Stars and Stripes[1], novinách amerických ozbrojených síl](../../../upload/shared/thumb/5/56/Stars_%26_Stripes_%26_Hitler_Dead2.jpg/200px-Stars_%26_Stripes_%26_Hitler_Dead2.jpg)
Krátko pred dobytím svojho bunkru blízko Reichstagu v Berlíne spáchal spoločne so svojou manželkou Evou Brauvnovou 30. apríla 1945 samovraždu. Jeho telesné pozostatky spálili. Po vojne však boli exhumované zvláštnou jednotkou NKVD, časť z nich sa dodnes nachádza v archívoch sovietskej bezpečnostnej služby v Moskve.
[úprava] Referencie a bibliografia
