Latinčina
Z Wikipédie
Latinčina (lat. lingua latina = latinský jazyk) je italický jazyk, bývalý štátny jazyk Rímskej ríše a jazyk vzdelancov v stredoveku. Dnes je mŕtvy v tom zmysle, že nie je dorozumievacím prostriedkom nijakého etnika. Je iba úradným jazykom Vatikánu. Používa sa aj v biológii, medicíne a práve.
Názov je odvodený od talianskej oblasti Latium (dnes Lazio), ktorú pôvodne obývali italickí Latinovia (lat. Latini).
[úprava] Funkcia
Od 3. stor. pred Kr. až do konca Západorímskej ríše (476 po Kr.) resp. do 6. stor. po Kr. v Byzantskej ríši (Východorímskej ríši) bola latinčina, čiastočne popri gréčtine, vládnucim spisovným jazykom republiky resp. cisárstva. V Byzantskej ríši ju potom vystriedala gréčtina, ale na tomto území sa fakticky už aj predtým používala hlavne gréčtina. V sevorozápadnej Afrike v 8. stor. po Kr. latinčinu, bežne používanú od roku 146 pred Kr., nahradila arabčina.
Z ľudovej (vulgárnej) latinčiny (lingua romana rustica, sermo vulgaris), čiže reči nižších spoločenských vrstiev a rímskych kolonistov v provinciách, sa vyvinuli dnešné románske jazyky (taliančina, francúzština, španielčina, katalánčina, portugalčina, rumunčina a iné).
Od 4. stor. sa presadzovala ako liturgický jazyk v západnom kresťanstve a dodnes zostala oficiálnym a (popri iných jazykoch) liturgickým jazykom katolíckej cirkvi a úradným jazykom Vatikánu.
V stredoveku fungovala ako medzinárodný jazyk (ako dnes angličtina). V 16. stor. ju začali vytláčať národné jazyky. Ako vyučovací a vedecký jazyk sa však udržala po celej Európe aj v novoveku najmenej až do 18. stor.
V Uhorsku (a teda aj u nás) sa latinčina - najmä kvôli mnohonárodnostnému charakteru štátu -používala ako jazyk štátnej správy od počiatku až do 40-tych rokov 19. stor. a ako literárny jazyk až do 18. stor.
Ústup vyučovania latinčiny ako jazyka zo škôl začal až po druhej svetovej vojne, no napr. na Slovensku oveľa viac ako v západnej Európe.
Ešte aj dnes je prameňom pre vedeckú terminológiu (napr. v biológii, práve, medicíne, chémii, astronómii, školstve), ale napr. aj v oblasti rodných mien. Aj mnohé novotvary sú - aspoň sčasti - latinské (napr. sanatórium, supravodič), i keď často aj chybne vytvorené (napr. exponát by správne mal znieť expositum). Latinské výpožičky možno nájsť vo všetkých európskych jazykoch (napr. v angličtine je údajne až 80% slov priamo či nepriamo - napr. cez francúzštinu- latinského pôvodu), a to aj v keltských jazykoch a baskičtine, ako aj v berberských jazykoch severnej Afriky. Najmenej latinských slov je v slovanských jazykoch a gréčtine. Latinčina má vysoký podiel na slovnej zásobe niektorých umelých jazykov.
Latinské písmo používa dnes asi 35-40% ľudstva.
[úprava] Forma zapisovania
Keďže voskové tabuľky boli malé a papyrus bol drahý, písalo sa pôvodne takzvaným scriptio continua (plynulým písmom) bez medzier a malých písmen. Príklad:
AUREAPRIMASATAESTAETASQUAEVINDICENULLO SPONTESUASINELEGEFIDEMRECTUMQUECOLEBAT POENAMETUSQUEABERANTNECVERBAMINANTIAFIXO AERELEGEBANTURNECSUPPLEXTURBATIMEBAT IUDICISORASUISEDERANTSINEVINDICETUTI NONDUMCAESASUISPEREGRINUMUTVISERETORBEM MONTIBUSINLIQUIDASPINUSDESCENDERATUNDAS NULLAQUEMORTALESPRAETERSUALITORANORANT NONDUMPRAECIPITESCINGEBANTOPPIDAFOSSAE NONTUBADIRECTINONAERISCORNUAFLEXI NONGALEAENONENSISERANTSINEMILITISUSU MOLLIASECURAEPERAGEBANTOTIAGENTES
Dnešný prepis:
- Aurea prima sata est aetas, quae vindice nullo,
- sponte sua, sine lege fidem rectumque colebat.
- poena metusque aberant nec verba minantia fixo
- aere ligabantur, nec supplex turba timebat
- iudicis ora sui, sed erant sine vindice tuti.
- nondum caesa suis, peregrinum ut viseret orbem,
- montibus in liquidas pinus descenderat undas,
- nullaque mortales praeter sua litora norant.
- nondum praecipites cingebant oppida fossae,
- non tuba directi, non aeris cornua flexi,
- non galeae, non ensis erant: sine militis usu
- mollia securae peragebant otia gentes.
Citát z Ovídiových Premien: Stvorenie
[úprava] Dejiny
Pozri aj:Staroveký Rím
[úprava] Predliterárne obdobie ( 7. stor. - 240 pred Kr. )
Do 4.stor. pred Kr. latinčinou hovorili Latinovia, obyvatelia Latia, pri dolnom toku rieky Tiber. Centrom Latia bol Rím. Najstarší latinský text pochádza zo 7. stor. pred Kr. (nápis: Manios med fhefhaked Numasioi= Manios ma urobil pre Numasia). Z predliterárneho obdobia sa zachovali len úlomky (nápisy, neskoršie citáty). Prízvuk sa ustálil na prvej slabike.
Medzi 5. a 3.stor. pred Kr. sa jazyk tak rýchlo menil, že staršie texty prestali byť zrozumiteľné.
Okrem vlastnej slovnej zásoby (napr. filius = syn) latinčina prebrala slová z etruštiny (histrio = herec), oskičtiny a iných susedných jazykov, najmä však z gréčtiny, a to najmä po roku 265 pred Kr. (pozri ďalej).
Rimania, hlavný kmeň Latinov, si časom podmanili celú Itáliu. Okolo roku 265 pred Kr. dobyli aj grécke kolónie v Itálii, čím latinčina získala mnoho gréckych prvkov (napr. machina = stroj, essentia = esencia).
[úprava] Starolatinské literárne obdobie (240 - 100 pred Kr. )
V jazyku existovalo veľa alternatívnych tvarov (napr. divus aj deus) a používali sa najmä jednoduché vety. Dvojhlásky „oi“ a „eu/ou“ sa zmenili na „u“, hláska „s“ medzi samohláskami sa zmenila na „r“.
[úprava] Klasické obdobie (Zlaté obdobie) (100 pred Kr. - 14 po Kr. )
V 1. stor. pred Kr. sa s rozvojom prózy fakticky kodifikovali pravidlá a vycibrila sa slovná zásoba. Došlo k normovaniu jazyka, čiže k odstráneniu alternatívnych tvarov, používali sa súvetia a ustálili sa gramatické pravidlá. Prízvuk sa ustálil na poslednej slabike (ak je dlhá) resp. na predpredposlednej (v iných prípadoch).
Vrcholnými predstaviteľmi vtedajšej latinskej prózy a hlavnými „kodifikátormi“ bol Cicero a Caesar.
Ľudový jazyk bol však dosť odlišný od literárneho jazyka. Preto hovoríme, že (neľudová) latinčina bola už od 1. stor. pred Kr. mŕtvy jazyk (v hore uvedenom zmysle). Ako úradný a diplomatický jazyk sa však v Rímskej ríši používala aj naďalej.
[úprava] Poklasické obdobie (Strieborné obdobie) (14 - 120)
Prvky básnického jazyka prenikli do prózy. Vulgarizmy a provincializmy prenikli do celej latinčiny.
V prvých storočiach po Kr. sa spolu s rozširovaním moci Rimanov rozšírila aj latinčina do západnej a južnej Európy a do dnešného Rumunska, na Balkán a do severnej Afriky, a stala sa tam všade úradným a spisovným jazykom.
[úprava] Archaizujúce obdobie (120 - 200)
Preberali sa znova slová z predklasického obdobia.
[úprava] Neskoroantické obdobie (200-600)
Literárna latinčina sa značne vzdialila od ľudovej (tzv. vulgárnej) latinčiny a ľudová latinčina získala prevahu. No boli aj kresťanskí spisovatelia, ktorí používali ľudovú latinčinu (aj pri prekladoch Biblie). Došlo aj výrazným zmenám vo výslovnosti, napríklad od roku 400 sa „c“ pred e/i vyslovovalo ako [c] a nie už ako [k] (napr. Cicero [cicero] predtým [kikero]). V neprízvučných slabikách mizli samohlásky (napr. merula –> merla) a zanikalo koncové -m (napr. olim –> oli). V syntaxe došlo k nahradeniu pádov genitív, datív a ablatív tvarmi s predložkami „de“, „ab“ a „ad“ a podobne sa aj iné analytické tvary nahradili syntetickými.
[úprava] Stredoveké obdobie (600 - 1300)
Stredoveká latičina nadviazala na neskoroantickú spisovnú latinčinu, prebrala však aj nelatinské slová z národných jazykov a vytvorila nové slové (napr. compassio - súcit)
[úprava] Novoveké (Moderné) obdobie (od 1300)
Toto je latinčina používaná dnes prinajmenšom katolíckou cirkvou a v celej Európe aspoň do 18. stor. Vznikla síce z renesančnej snahy prekonať obdobie „úpadku“ stredoveku, napriek tomu si zachovala mnohé črty, ktoré pribudli v stredovekom období (napr. dlhú dobu písanie e namiesto ae a oe, zámenu zámien suus eius). S vývojom civilizácie samozrejme pribudli mnohé neologizmy, v poslednej dobe najmä vďaka úsiliu katolíckej cirkvi (napr. dnes "pilula anticonceptiva" = antikoncepčná tabletka, "instrumentum televisorium" = televízor, "textus televisificus" = teletext)
[úprava] Gramatiky
Prvé opísanie gramatiky pochádza z 1. stor. pred Kr.. Klasickú gramatiku latinčiny napísal v 4. stor. po Kr. Donatus (tzv. Donátova gramatika).
[úprava] Pozri aj
[úprava] Externé odkazy
 |
Tento článok s lingvistickou témou je zatiaľ príliš krátky (tzv. "výhonok"). Môžeš pomôcť Wikipédii rozšíriť ho tak, že hore klikneš na záložku "úprava" (alebo alternatívne sem) a dopíšeš alebo zmeníš text. |
