Lev XIII.

Z Wikipédie

Lev XIII.

Pôvodné meno	Vincenzo Gioacchino Raffaele Luigi Pecci
Začiatok pontifikátu	20. február 1878
Koniec pontifikátu	20. júl 1903
Predchodca	bl. Pius IX.
Nástupca	sv. Pius X.
Narodenie	2. marec 1810 Carpineto Romano, Taliansko
Úmrtie	20. júl 1903 Apoštolský palác, Vatikán

Lev XIII., vlastným menom Gioacchino Vincenzo Pecci (* 2. marec 1810 – † 20. júl 1903) bol 256. pápež (1878 - 1903). Levovým hlavným úspechom bol jeho pokus prispôsobiť cirkev v rámci tradičnej náuky modernej dobe. Podporoval tiež štúdium astronómie a prírodných vied vo Vatikáne. 18. augusta 1883 otvoril vatikánske archívy pre vedcov bez ohľadu na vierovyznanie. Jeho najslávnejší manifest Rerum novarum (15. máj 1891) podporoval súkromné vlastníctvo, ale aj spravodlivú mzdu, práva pracujúcich a odbory. Obhajovanie sociálnej spravodlivosti mu vynieslo titul „pápež pracujúcich“.

[úprava] Život

Narodil sa v Carpinete, v horách južne od Ríma ako šieste dieťa rodiny nižšej šľachty. Študoval vo Viterbe (1818 - 1824), v rímskom seminári (1824 - 1832) a na akadémii urodzených kňazov (1832 - 1837). Keď bol v roku 1837 vysvätený na kňaza, ihneď vstúpil do pápežských služieb.

Gregor XVI. ho poslal ako nuncia do Belgicka (1843 - 1846). To bol jeho prvý kontakt s priemyselnou a parlamentárnou Európou. Jeho neuvážené podporovanie episkopátu proti vláde v spore o spôsobe výchovy, viedlo kráľa Leopolda I. (1831 - 1878) k tomu, že požiadal pápeža o jeho odvolanie. Potom bol biskupom v Perugii (1846 - 1878), medzitým sa stal kardinálom (1853).

Ako biskup protestoval proti anexii Perugie Sardíniou v roku 1860. Zmodernizoval učebné osnovy svojho seminára, roku 1859 založil Akadémiu svätého Tomáša Akvinského a začal sa angažovať za obnovenie priateľských vzťahov medzi katolicizmom a súčasnou kultúrou. V konkláve vo februári 1878 bol zvolený za pápeža ako rozumný umiernenec.

[úprava] Pápežstvo

Lev XIII. bol politickým pápežom. Počas jeho pontifikátu zažil katolicizmus obrovskú expanziu mimo Európy. Založil 248 stolíc, 48 vikariátov či prefektúr a dva patriarcháty v Severnej Afrike, Indii a Japonsku, ako aj 28 nových diecéz v USA. V roku 1892 vymenoval prvého apoštolského zástupcu v USA. Mal záujem o znovuzjednotenie cirkvi, bol prvý, kto hovoril o „oddelených bratoch“. Preto ho pokladali za pápeža diplomacie, kráľov, cisárov a biskupov.

Aj keď Lev XIII. citlivo vnímal súčasné trendy, ostal človekom hlbokej konzervatívnej zbožnosti. Jedenásť encyklík venoval Najsvätejšej Panne Márii a Ružencu a dve spasiteľskej činnosti Krista a eucharistii. Roku 1893 zaviedol sviatok Svätej rodiny. Ku koncu vlády sa jeho postoje priostrili, vydal nové normy pre cenzúru a 17. septembra 1900 vydal nový index zakázaných kníh.

Po politickej a duchovnej izolácii pápežstva za vlády Pia IX., Lev XIII. transformoval jeho medzinárodnú prestíž a získal mu uznanie, ktoré sa nedostávalo pápežstvu celé stáročia.

[úprava] Najvýznamnejšie encykliky

Lev XIII

Aeterni patris (1879) - odporúča filozofiu sv. Tomáša.
Grande munus (1880 - sviatok sv. Cyrila a sv. Metoda zaviedol pre celú cirkev.
Immortale Dei (1885) - poučuje o potrebe kresťanského zriadenia štátu.
Rerum novarum (1891) - smernice ako riešiť robotnícku otázku. Sociálna encyklika, ktorá vzbudila najväčší ohlas v kresťanskom svete.

Predchodca:
Pius IX.

Pápež