Palestína (územie)
Z Wikipédie
Palestína je historické územie v Prednej Ázii medzi Stredozemným morom, Mŕtvym morom a Červeným morom. Známa je aj ako Svätá zem. Je posvätným územím pre židov, kresťanov a moslimov.
Obsah |
[úprava] Názov
Pôvodný názov znel Kanaán. Biblia takisto toto územie nazýva ako Zem Hebrejov (Gn 40,15), Zem Izraela (Oz 9,3), Zasľúbená zem (Žid 11,9), Svätá zem (Zach 2,16).
Samotný názov Palestína je dodnes veľmi sporný a nie je jasné, čo presne označuje. Samotné slovo pochádza zo slova gréckeho pôvodu „Pelišet“ , pomenovania, ktoré sa často objavuje v Biblii. Niekedy sa termín vyskytuje aj ako Palaistína, či Philistia, čiže krajina obývaná Filištíncami (alebo aj Pelištejcami; súčasť záhadných, tzv. morských národov). Angličtina prebrala označenie vo forme „Philistine“. Filištínci sa sťahovali na južné pobrežie dnešného štátu Izrael v niekoľkých vlnách.
Jedna skupina prišla v predpatriarchálnom období a usadila sa južne od mesta Beršeba (Beersheba), kde sa dostala podľa Biblie do konfliktu s Abrahámom a Izákom. Ďalšia skupina, pravdepodobne pochádzajúca z Kréty, po neúspešnej invázii do Egypta (zabránil jej Rameses III v roku 1194 pr. Kr.) osídlila južné pobrežie, kde založila päť sídiel (Gaza, Ascalon, Ashdod, Ekron a Gat).
Filištínci neboli Arabi, dokonca nepatrili ani medzi Semitov. Najbližšie mali ku Grékom. Pomenovanie „Falastin“, ktoré dnes Arabi používajú na označenie tohoto územia, nie je arabského pôvodu. Ide o arabskú výslovnosť gréckeho „Palastina“, ktoré je odvodené od slova Peleshet. To vo všeobecnosti označovalo „votrelcov“ alebo „prišelcov“.
V prvom storočí Rimania dobyli nezávislé júdske kráľovstvo. Po neúspešnej vzbure Bar Kokhba v druhom storočí rímsky cisár Hadrián v snahe prerušiť akékoľvek spojenie medzi pôvodným kráľovstvom a rímskou kolóniou rozhodol o premenovaní. Rimania vybrali pomenovanie Palastina, ktoré malo zlomiť židovských obyvateľov, pretože označovalo ich biblických nepriateľov Filištíncov. V rovnakom čase premenoval pre Židov posvätný Jeruzalem na Aelia Capitolina. Bolo to prvýkrát použité pomenovanie pre územie Palestíny.
[úprava] Dejiny
[úprava] Do roku 1918
Pôvodne tu už od roku 2000 pred Kr. žili semitskí Kanaánci. V 13. stor. pred Kr. územie zaznamenalo inváziu hebrejských kmeňov. Filištínci sem prišli v 12. storočí pred Kr. a pridali sa ku Kanaáncom a hebrejským kmeňom (Izraelitom).
Izraeliti, ktorí verili, že im túto krajinu zasľúbil Hospodin a že ich do nej priviedol Mojžiš, sa sčasti ocitli pod filištínskou nadvládou. Samostatné kráľovstvo vytvorili až okolo roku 1000 po Kr. (hlavné mesto Jeruzalem). Po smrti kráľa Šalamúna roku 922 pred Kr. sa toto kráľovstvo rozdelilo na dve časti – Izrael a Judsko. Izrael podľahol r.722 pred Kr. Asýrčanom a Judsko r.586 pred Kr. Nebukadnesarovi II., ktorý zničil Jeruzalem a jeho obyvateľov odviedol do babylonského zajatia. Roku 536 pred Kr. Babylon dobyl perzský kráľ Kýros II. Veľký a Židov z vyhnanstva oslobodil.
V 4. stor. pred Kr. územie bolo pod vládou Alexandra Veľkého, potom Ptolemaiovcov a Seleukovcov.
Židia získali nezávislosť znovu roku 168 pred Kr., keď židovská dynastia Makabejcov povstala proti Seleukovcom. Vládla potom až do rímskeho vpádu roku 63 pred Kr. Časti Palestíny ovládali až do židovského povstania roku 66 po Kr. od Ríma závislí králi z dynastie Herodesovcov. Po porážke protirímskeho povstania r.132-135 boli Židia z Jeruzalema vysídlení. Roku 641 Palestínu dobyli Arabi.
Konflikt medzi seldžuckými Turkami a Byzantskou ríšou, ktorý vypukol roku 1095, zastavil púte do Svätej zeme. Pápež Urban II. na to reagoval výzvou na prvú križiacku výpravu. Križiaci roku 1099 dobyli Jeruzalem, zmasakrovali jeho obyvateľstvo a založili tam latinské Jeruzalemské kráľovstvo. Neskôr Palestínu ovládli Mameluci a po roku 1516 osmanskí Turci.
[úprava] Po roku 1918
Palestína zostala súčasťou Osmanskej ríše do roku 1918, keď boli turecké a nemecké vojská porazené Britmi. Územie na západ od rieky Jordán dostalo úradný názov Palestína a roku 1920 bolo vyhlásené za britské mandátne územie. Túto skutočnosť oficiálne uznala Spoločnosť národov roku 1922, aby pomohla splniť Balfourovu deklaráciu (1917) a podporila myšlienku vytvorenia židovského štátu v Palestíne. Židov do tejto oblasti prichádzalo čoraz viac, čo roku 1936 viedlo k vojne medzi nimi a Arabmi.
Ďalší prílev Židov na konci 2.svetovej vojny znovu zvýšil napätie v oblasti. Roku 1948 Veľká Británia svoj mandát ukončila a vznikol štát Izrael. V dôsledku arabsko-izraelskej vojny (1948-49) Palestína stratila politickú identitu a bola rozdelená medzi Izrael, Egypt, ktorý obsadil pásmo Gazy, a Jordánsko, ktoré zabralo Západný breh Jordánu.
Po šesťdňovej vojne s Egyptom, Sýriou a Jordánskom r.1967 Izrael ovládol Západný breh Jordánu, pásmo Gazy, Sinajský polostrov a strategické Golanské výšiny na hranici so Sýriou. Pokusy dosiahnuť urovnanie medzi Arabmi a Izraelcami zlyhali, pretože Organizácia pre oslobodenie Palestíny (OOP) odmietla uznať právo Izraela na existenciu a Izrael zasa nechcel rokovať s organizáciou, ktorú považoval za teroristickú. Roku 1978 sa síce Izrael na základe dohody uzavretej v Camp Davide stiahol z oblasti, ktorú zabral Egyptu, na ostatných okupovaných územiach však násilné akcie proti Izraelu pokračovali. Vyvrcholili intifádou alebo povstaním, ktoré Palestínci vyhlásili v januári 1988. V tom istom roku sa Jordánsko vzdalo svojich nárokov na Západný breh Jordánu. OOP ho vyhlásila za samostatné palestínske územie a zároveň uznala právo Izraela na existenciu.
Prvý pokrok v mierových rokovaniach nastal roku 1992, keď sa v Izraeli dostala k moci koalícia vedená Stranou práce. O rok neskôr boli podpísané washingtonské dohody, na základe ktorých OOP uznala Izrael a mohla za to zriadiť samosprávu v pásme Gazy a v Jerichu. Dohody boli splnené v roku 1995. Roku 1996 sa Jásir Arafat stal prvým zvoleným predsedom palestínskej národnej rady.
