Parti
Z Wikipédie
Parti (zastarane Partovia; po staroperzsky Parthava, po latinsky Parthi, po grécky Πάρθοι) je v užšom zmysle názov etnika, obývajúceho v staroveku oblasť juhovýchodne od Kaspického mora (dnes západná časť iránskeho Chorásánu), v širšom zmysle pomenovanie vládnucej vrstvy partskej ríše (cca 245 pred Kr. – 224 po Kr.), jedného z najvýznamnejších štátnych útvarov v staroveku. Ako etnikum boli Partovia národom iránskeho pôvodu s príbuzenskými väzbami k Peržanom, Médom a Skýtom.
Prvé zmienky o Partoch pochádzajú zo 6. storočia pred Kr., kedy si ich územie podrobil zakladateľ perzskej ríše Achajmenovcov Kýros II. Veľký (559 – 530 pred Kr.). Satrapiu Partiu potom v nasledujúcich tristo rokoch čakal rovnaký osud ako väčšinu iránskych krajov – po Achajmenovcoch tam vládol Alexander Veľký, potom jednotliví diadochovia a nakoniec macedónska dynastia Seleukovcov (zhruba od roku 310 pred Kr.), ktorých králi sídlili v Sýrskej Antiochii.
Za vlády Seleuka II. (246 – 225 pred Kr.) využil vtedajší partský satrapa Andragorás slabosť ústrednej moci v Antiochii a osamostatnil sa. Jeho krátku vládu ukončil vpád Parnov, národa spriazneného s Partmi, ktorého príslušníci kočovali severovýchodne od hraníc Partie. Parnovia vedení náčelníkom Arsakom ovládli postupne celé územie Partov, prešli tu k usadlému spôsobu života a veľmi rýchlo splynuli s miestnou populáciou – už v 3. storočí pred Kr. je vládnuci parnský rod Arsakovcov označovaný ako partský.
Arsakovci v priebehu 2. storočia pred Kr. dobyli od Seleukovcov celý Irán aj Mezopotámiu a začali používať starý achajmenovský titul kráľ kráľov. Ďalších tristo rokov sa stala partská ríša nielen nespornou veľmocou na Prednom východe, ale aj jedným z protihráčov rodiaceho sa rímskeho impéria. Konflikty s Rímom sú aj najlepšie zdokumentovanou časťou partských dejin, pretože im z pochopiteľných dôvodov venovali pozornosť grécko-rímski spisovatelia (Crassova porážka pri Karrh je z bitiek, v ktorých sa Rimania a Parti stretli, zrejme najznámejšou).
Väčšinu funkcií pri arsakovskom dvore v Ktésifone zaujímala po celý čas trvania ríše parnsko-partská nobilita a tomu zodpovedal aj zvyšujúci sa význam partského jazyka ako komunikačnej reči, aj keď texty, ktoré sa zachovali pochádzajú prevažne až z čias vlády perzských Sásánovcov. Iránske vplyvy rovnako postupne celkom vytlačili povrchnú helenizáciu partských krajov z čias Alexandra Veľkého a Seleukovcov.
Partská elita si udržala svoje postavenie aj po páde arsakovskej ríše v dvadsiatych rokoch 3. storočia po Kr. Prvý sásánovský kráľ Ardašír I. presadzoval politiku dorozumnenia a v tom ho nasledovali aj jeho nástupcovia. Napriek tomu krok za krokom postupovalo poperzšťovania Iránu, aj keď partský jazyk zostal jednou z komunikačných rečí až do 9. storočia po Kr. Dôkazom o sile partských tradícií po rozklade arsakovskej ríše sú napríklad náboženské texty jednej manicheiskej sekty, ktoré sa našli v strednej Ázii a ich jazykom je partčina.
