Saľut
Z Wikipédie
Saľut boli sovietske orbitálne stanice. Orbitálna stanica Saľut mala hmotnosť po navedení na obežnú dráhu 18,9 t. Hmotnosť vedeckej aparatúry dosahovala 2,5 t. Dĺžka stanice bola 13,6 - 16 m. Maximálny priemer 4,15 m. Rozpätie rozvinutých slnečných batérií 16,5 m. Vnútorný objem obývateľného úseku bol na prvej stanici (Saľut 1) 82,5 m3, na poslednej stanici (Saľut 7) takmer 100 m3. Stanice sa skladali z hermetického prechodového úseku, pracovného úseku a nehermetizovaného prístrojového úseku. Na ostatných dvoch staniciach (Saľut 6 a 7) bol zo strany prístrojového úseku pripojený tretí hermetizovaný úsek - prechodová komora.
Prechodový úsek stanice slúžil na vykonávanie vedeckých pozorovaní a experimentov, pre prechod posádky z transportnej lode Sojuz do stanice. Cez prechodový úsek sa uskutočňovali aj výstupy do voľného vesmíru cez špeciálny prielez s priemerom 0,8 m. Prechodový úsek tvoril valec z hliníkovej zliatiny s dĺžkou 1,7 m, prechádzajúci kužeľovou časťou k prednému pasívnemu stykovaciemu uzlu.
Pracovný úsek tvorili dva valce z hliníkovej zliatiny s priemermi 2,9 m a 3,5 m s dĺžkou 2,7 m. tieto valce boli prepojené kónickým prechodom s dĺžkou 1,2 m. Pracovný úsek mal 15 priezorov pre prácu s navigačnými a orientačnými prístrojmi, fotografovanie zemského povrchu a vizuálne pozorovanie. Do pracovného úseku sa z prechodového dalo preliezť cez prielez s priemerom 0,8 m. V pracovnom úseku sa nachádalo šesť pracovných miest pre riadenie stanice a obsluhu vedeckých prístrojov. Tu sa tiež nachádzali prístroje a agregáty systémov riadenia stanice, zabezpečenia životných podmienok, termoregulácie, elektrického napájania, rádiového spojenia a vedecké aparatúry.
Prístrojový úsek mal priemer 4,15 m a dĺžku 3,5 m. Nachádzal sa v zadnej časti stanice. V ňom boli umiestnené korekčné motory, nádrže paliva a okysličovadla, systémy orientácie a stabilizácie stanice, základné orbitálne motory a ich záloha, zásoby pitnej vody, systémy telemetrie, svetelné majáky, kamery atď.
Program orbitálnych staníc bol v Sovietskom zväze podporovaný predovšetkým potom, čo prehrali po zlyhaní vývoja nosiča N1 preteky o Mesiac. Vzletom prvej orbitálnej stanice Saľut sa začalo obdobie trvalej prítomnosti sovietskych a neskôr ruských kozmonautov vo vesmíre. Súčasťou programu Saľut bol aj medzinárodný program socialistických krajín Interkozmos, vďaka ktorému sa na obežnú dráhu Zeme dostal aj prvý československý kozmonaut Vladimír Remek. Nasledovníkom programu Saľut bol program orbitálnej stanice Mir a neskôr vďaka ruskej účasti sa využili skúsenosti z týchto projektov pri stavbe ISS.
[úprava] Zoznam sovietskych orbitálnych staníc Saľut
| Názov stanice | Štart | Zánik | Počet dní na orbite | Z toho s posádkou | Celkový počet členov posádky | Návštevy pilotovaných lodí | Návštevy nepilotovaných lodí | Hmotnosť kg |
|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
| Saľut 1 | 19. apríl 1971 | 11. október 1971 | 175 | 24 | 3 | 2 | 0 | 18,425 |
| Saľut 2 | 3. apríl 1973 | 29. apríl 1973 | 54 | 0 | 0 | 0 | 0 | 18,500 |
| Saľut 3 | 24. jún 1974 | 25. január 1975 | 213 | 15 | 2 | 1 | 0 | 18,500 |
| Saľut 4 | 26. december 1974 | 3. február 1977 | 770 | 92 | 4 | 2 | 1 | 18,500 |
| Saľut 5 | 22. jún 1976 | 8. august 1977 | 412 | 67 | 4 | 2 | 0 | 19,000 |
| Saľut 6 | 29. september 1977 | 29. júl 1982 | 1,764 | 683 | 33 | 16 | 14 | 19,000 |
| Saľut 7 | 19. apríl 1982 | 8. február 1991 | 3,216 | 816 | 26 | 12 | 15 | 19,000 |
| Sovietske a ruské vládne pilotované vesmírne programy | ||
| Súčasné: Sojuz | ISS (spoločný) | Kliper (projekt) | ||
| Ukončené: Vostok | Voschod | Saľut | Sojuz-Apollo (spoločný) | Mir | ||
| Zrušené: Zond (mesačný Sojuz) | raketa N-1 | Spiral | Almaz (začlenený do programu Saľut) | Buran |
