Ekvádor
Z Wikipédie
|
|||||
| Národné motto: "Dios, patria y libertad" po slovensky: boh, vlasť a sloboda |
|||||
 |
|||||
| Oficiálny názov - Dlhý |
República del Ecuador |
||||
| - Krátky | Ecuador | ||||
| Úradné jazyky | španielčina | ||||
| Hlavné mesto | Quito | ||||
| Najväčšie mesto | Guayaquil | ||||
| Hlava štátu | Alfredo Palacio (prezident) | ||||
| Predseda vlády | [[]] | ||||
| Rozloha - Celková |
|||||
| Susedia | Kolumbia, Peru | ||||
| Počet obyvateľov - Sčítanie december 2004 |
67. miesto |
||||
| Hustota obyvateľov - Sčítanie 1. júl 2005 |
147. miesto |
||||
| HDP p.c. v USD (PKS) - Stav 2005 |
111. miesto |
||||
| Vznik | |||||
| Forma štátu | republika | ||||
| Mena | Americký dolár (USD) | ||||
| Gramotnosť | 100 % | ||||
| Časová zóna |
UTC-5; UTC -6 (Galapágy) |
||||
| Štátna hymna | Salve, Oh Patria | ||||
| Medzin. kód (ISO 3166-1) | ECU / EC | ||||
| Kód motorových vozidiel (OSN) | EC | ||||
| Internetová doména | .ec | ||||
| Smerové telefónne číslo | 593 | ||||
Ekvádor, dlhý názov Ekvádorská republika, je štát v Južnej Amerike. Ekvádor leží na severozápade Južnej Ameriky. Jeho západné pobrežie v dĺžke viac než 2200 kilometrov obmýva Tichý oceán. Ekvádor hraničí s Kolumbiou a s Peru. Jeho súčasťou je aj známe súostrovie Galapágy, nachádzajúce sa asi 1 000 km západne od pobrežia.
Obsah |
[úprava] Dejiny
Vyspelé domorodé kultúry prosperovali v Ekvádore dávno predtým, ako bola táto oblasť dobytá Inkami v 15. storočí. Sobášom sa oblasť Quita stala súčasťou Inskej ríše. Atahualpa, jeden zo synov inského vládcu, sa narodil v Quite. Ale nezdedil ríšsku korunu, pretože vládca mal ďalšieho syna Huascara, narodeného v Cuzcu, hlavnom meste Inskej ríše. Preto bola ríša rozdelená na dve: Atahualpa dostal sever s hlavným mestom Quito a Huascar zdedil juh s hlavným mestom Cuzco. V roku 1531 španielski dobyvatelia pod velením F. Pizarra prenikli do Inskej ríše vďaka občianskej vojne v tejto ríši. Atahuallpa sa chcel spojiť so Španielmi, poraziť Huascara a vládnuť nad zjednotenou Inskou ríšou. Španieli sa usadili v pevnosti Cajamarca, zajali Atahualpu a a držali ho vo väzení kvôli výkupnému. Aby si zabezpečil prepustenie, dal Atahualpa naplniť sálu po okraj zlatom. Počas svojho väzenia dal Atahuallpa zavraždiť svojho nevlastného brata Huascara v Cuzcu. Nato Španieli ovládli Inskú ríšu. Napriek obkľúčeniu a početnej prevahe obliehateľov, Španieli popravili Atahualpu. Aby unikli z obkľúčenia v pevnosti, vypálili Španieli zo všetkých kanónov a prelomili línie rozzúrených Inkov. V nasledujúcich rokoch sa španielski kolonisti stali novou elitou sústreďujúcou svoje sily v Peru.
Domorodné obyvateľstvo bolo zdecimované v prvých desaťročiach španielskej vlády &mdash chorobami v čase, keď boli pôvodní obyvatelia nútení k práci nazývanej „encomienda“ pre španielskych zemepánov. V roku 1563 sa Quito stalo sídlom kráľovskej „audiencie“ (administratívnej oblasti) Španielska a súčasťou Španielskeho vicekráľovstva Peru so sídlom v Lime.
Po skoro 300 rokoch španielskej kolonizácie bolo Quito mestom s cca. 10 000 obyvateľmi a až v roku 1822 sa Ekvádor spojil s Republikou Veľká Kolumbia Simona Bolivara, a v roku 1830 sa stal hlavným mestom nezávislej republiky Ekvádor.
Celé 19. storočie bolo poznamenané nestabilitou s rýchlou výmenou vládcov. Konzervatívec Gabriel Garcia Moreno zjednotil krajinu v rokoch 1860 s podporou rímskokatolíckej cirkvi. Koncom roka 1800 dopyt po kakau previazal hospodárstvo na vývoz tejto komodity a viedol k migrácii z náhorných plošín do poľnohospodárskej oblasti na pobreží.
Pobrežná liberálna revolúcia v roku 1895 pod vedením Eloy Alfaro obmedzila moc duchovenstva a toto liberálne krídlo si udržalo moc až do vojenského prevratu v roku 1925. Roky 1930 a 1940 boli poznamenané populistickými politikmi, ako napríklad päťnásobným prezidentom menom José María Velasco Ibarra.
Nadvláda nad oblasťou Amazonu viedla k dlhotrvajúcim sporom medzi Ekvádorom a Peru. V roku 1941, v čase rýchlo narastajúceho napätia medzi dvoma krajinami, vypukla vojna. Peru tvrdilo, že ekvádorská armáda inváziou obsadila oblasť nárokovanú štátom Peru, kým Ekvádor tvrdil, že inváziu použilo Peru. V júli 1941 bola mobilizovaná armáda. Peru malo v zbrani 11 681 mužov a čelilo zle zásobovaným a slabo vyzbrojeným ekvádorským silám v počte 5 300 vojakov, z ktrorých len o niečo viac ako 1 300 bolo umiestnených v južných provinciách. Boje prepukli 5. júla 1941, keď peruánske sily prekročili na viacerých miestach rieku Zarumilla, testujúc silu a umiestnenie ekvádorských pohraničných jednotiek. Nakoniec 23 júla 1941 Peruánci spustili hlavnú inváziu, prekročili rieku Zarumilla a postúpili do ekvádorskej provincie El Oro. V priebehu vojny Peru získalo kontrolu nad celým sporným územím, okupovalo ekvádorskú provinciu El Oro a niektoré časti provincie Loja, približne 6% krajiny, žiadajúc ekvádorskú vládu, aby sa vzdala svojich územných nárokov. Peruánske námorníctvo blokovalo prístav Guayaquil znemožňujúc tak zásobovanie ekvádorských jednotiek. Po niekoľkých týždňoch bojov a pod tlakom USA a mnohých latinsko-amerických krajín boli boje zastavené. Ekvádor a Peru dospeli k dohode formalizovanej v Protokole z Ria , podpísanej 29. januára 1942. Následkom vítazstva Peru získalo sporné územie. Nasledovali ešte dve vojny.
Recesia a ľudové nepokoje viedli k návratu politikov a zásahu domácej armády v 60. rokoch 20. storočia, zatiaľ čo zahraničné firmy ťažili zdroje ropy v ekvádorskej Amazonii. V roku 1972 bolo ukončené vybudovanie Andského ropovodu, ktorý dodával ropu z východu na pobrežie, čím sa z Ekvádora stal druhý najväčší ťažič ropy v Južnej Amerike. V tom istom roku junta zvrhla vládu a zostala pri moci až do roku 1979, keď bolo zavedených viacero demokratických ústavných opatrení. V roku 1982 vláda čelila hospodárskej kríze, charakterizovanej vysokou infláciou, deficitom rozpočtu, padajúcou menou, rastúcou dlhovou službou a nekonkurencieschopným priemyslom, čo viedlo k chronickej nestabilite vlády.
Veľa rokov zlého vedenia štátu, ktoré sa začali zneužívaním štátneho dlhu v 70. rokoch 20. storočia počas vojenského režimu, zanechalo krajinu v podstate v stave bezvládia. V polovici 90. rokov bola vláda Ekvádora charakterizovaná slabou výkonnou mocou, ktorá sa snažila zaliečať vládnucej triede, zastúpenej v zákonodarnom zbore a súdnictve. Poslední 3 demokraticky zvolení prezidenti nedokázali dovládnuť do konca svojho volebného obdobia.
Medzi najpodstatnejšie faktory demokratickej nestability patrí prejavovanie sa domorodého obyvateľstva v úlohe aktívneho účastníka. Obyvateľstvo bolo vedené zlyhaním vlády splniť sľuby týkajúce sa pozemkovej reformy, zníženia nezamestnanosti a historického vykorisťovania statkárskej elity. Ich hnutie, spolu s pokračujúcim destabilizačným úsilím tak Elity ako aj ľavicových hnutí viedlo k zhoršeniu postavenia výkonnej moci. Verejná správa a iné odvetvia vlády poskytujú prezidentovi iba veľmi málo politického kapitálu, s ktorým môže pracovať tak, ako sa to stalo v apríli 2005, keď ekvádorský kongres vysánkoval prezidenta menom Lucia Gutiérrez. Viceprezident Alfredo Palacio prebral jeho miesto a očakáva sa, že zostane pri moci až do ďalších riadnych volieb.
[úprava] Politika
Politika v Ekvádore sa uplatňuje v rámci prezidentského systému zastupujúceho demokratickú republiku, kde prezident Ekvádora je hlavou štátu, existuje aj predseda vlády a pluralitný systém strán. Výkonnú moc predstavuje vláda. Legislatívna moc je zverená tak vláde, ako aj Národnému kongresu Ekvádoru. Súdnictvo je nezávislé od výkonnej moci a zákonodarného zboru.
Ekvádor často kladie dôraz na multilaterálny prístup k medzinárodným otázkam. Ekvádor je členom OSN (a väčšiny jej špecializovaných agentúr) a členom mnohých regionálnych zoskupení, vrátane Skupiny z Ria, Latinskoamerický ekonomický systém, Latinsko-americkej energetickej organizácie, Latinsko-amerického integračného združenia a Andského paktu.
Ekvádor udržuje úzke vzťahy s USA. V roku 2006 porušenie zmluvy zo strany Occidental, pobočky severoamerickej ropnej spoločnosti, spôsobilo napätie vo vzťahoch USA a Ekvádora. Ekvádorská vláda vyhlásila zmluvu z ropným obrom za neplatnú, čo bolo potom hlavným dôvodom prieťahov v rokovaniach o slobodnom obchode (Free Trade Agreement) medzi oboma krajinami. Zmluva Atpdea čoskoro vyprší, čo znamená, že obchod s USA značne poklesne, a núti Ekvádor, aby sa poobzeral po iných medzinárodných trhoch.
[úprava] Geografia
Ekvádor má tri hlavné zemepisné oblasti, plus jednu ostrovnú v Tichom oceáne.
- Costa („pobrežie“) pozostáva z nízkopoloženého pobrežného pásu ležiaceho na západe krajiny. Ide o pobrežie Pacifiku.
- Sierra („vrchy“) pozostávajú z vysokohorského vertikálneho pásu prebiehajúceho stredom krajiny. Topografia je výsledkom Andského horotvorného procesu.
- Oriente („východ“) pozostáva z oblasti amazonského dažďového pralesa vo východnej často krajiny, predstavujúcej čosi menej ako polovicu plochy celej krajiny, hoci tam žije menej ako 5 % obyvateľstva.
- Región insular („ostrovný región“) sú oblasť pozostávajúca zo súostrovia Galapágy, asi 1000 km západne od pevniny v Tichom oceáne.
Hlavným mestom Ekvádora je Quito; nachádza sa v provincii Pichincha v horskej časti krajiny. Najväčším mestom je Guayaquil, ležiace v provincii Guayas na pobreží. Cotopaxi, ležiace na juh od Quito, je susediaca provincia toho istého mena. Sopka Cotopaxi sa často mylne považuje za najvyššiu aktívnu sopku sveta, hoci viacero končiarov v severnom Čile a južnom Peru je vyšších a aktívnejších (prinajmenšom v súčasnosti).
[úprava] Provincie
Ekvádor je rozdelený na 22 provincií, každá so svojím správnym strediskom. Správne strediská sú uvádzané v zátvorkách.
|
[úprava] Hospodárstvo
Ekvádor má významné zdroje ropy a bohaté poľnohospodárske oblasti. Keďže krajina vyváža hlavne výrobky ako olej, banány, a krevety, fluktuácie cien na svetovom trhu môžu mať podstatný dopad na domáce hospodárstvo. Priemysel je v prevažnej miere zameraný na služby pre domáci trh. Zhrošujúca sa hospodárska výkonnosť v rokoch 1997-98 vyústila do vážnej hospodárskej a finančnej krízy v roku 1999. Kríze predchádzal celý rad vonkajších otrasov, vrátane klimatického fenoménu El Niño v roku 1997, prudký prepad cien ropy v rokoch 1997-98 a nestabilita medzinárodných trhov v rokoch 1997-98. Tieto faktory opisujú neudržateľnú zmes politiky ekvádorskej vlády, zmes veľkých fiskálnych deficitov a expanzívnej peňažnej politiky a následné 7,3% pokles HDP, medziročnú infláciu 52,2 % a 65% znehodnotenie meny v roku 1999, čo viedlo k bezprecedentnému kolapsu splácania zahraničných dlhov v uvedenom roku.
Dňa 9. januára 2000 administratíva prezidenta Jamila Mahuada oznámila svoj úmysel prijať americký dolár ako oficiálnu menu Ekvádora, aby sa vyrovnala s pokračujúcou hospodárskou krízou. Prijatie dolára, namiesto naviazania miestnej meny na dolár, znamená, že výhody razobného pripadnú hospodárstvu USA. Následné protesty viedli k odstráneniu Mahuada z úradu a vymenovaniu viceprezidenta Gustava Noboa za prezidenta.
Vláda prezidenta Noboa potvrdila záväzok zaviesť USD ako ústredný krok stratégie hospodárskej obnovy. Vláda takisto začala rokovania s Medzinárodným menovým fondom (MMF), vrcholiace dohodnutím 12-mesačného stand-by úveru. Dodatočné politické iniciatívy pozostávajú zo snáh o zníženie vládneho fiskálneho deficitu, zavedenie štrukturálnych reforiem na posilnenie bankového systému a získanie prístupu k trhu súkromného kapitálu. Posilnené vysokými cenami ropy zažilo ekvádorské hospodárstvo mierne ozdravenie v roku 2000, s nárastom HDP predstavujúcim 1,9%. Ale 70 % obyvateľstva žije pod hranicou chudoby, čo je viac ako dvojnásobok miery vykazovanej pred 5 rokmi. Inflácia v roku 2000 zostala vysoká - na 96,1% -, ale miera indlácie trvalo klesá. Mesačná inflácia vo februári 2001 dosahovala 2,9%.
[úprava] Obyvateľstvo
Obyvateľstvo Ekvádora je etnicky značne zmiešané. Najväčšiu etnickú skupinu predstavujú mestici, miešanci potomkov španielskych kolonistov a domorodých američanov, ktorí dosahujú viac ako 65 % obyvateľstva. Domorodí Američania sú druhou najpočetnejšou skupinou a tvoria približne štvrtinu obyvateľstva - okolo 25 %. Bieli sú hlavne španielski kreoli, prvotne španielskeho pôvodu a tvoria 7 %. Malá afro-ekvádorská menšina — vrátane mulatov a zambov, hlavne v oblasti Esmeraldas — predstavuje zvyšok.
Tropický lesný región východne od Vrchov zostáva stále riedko osídlený a predstavuje iba asi 3% obyvateľstva.
Napriek tomu, že ústava požaduje aby sa 30 % HDP venovalo na vzdelávanie, vláda ’s oznámila cieľ iba 11 % rozpočtu. Odhaduje sa, že výdavky hrubého domáceho produktu (HDP) dosiahnu 4% v roku 2003. UNICEF uvádza gramotnosť 90 %, ale poznamenáva, že táto miera stagnuje už vyše 10 rokov. UNESCO udáva, že iba 87 % učiteľov základných škôl a 72 % stredoškolských učiteľov má príslušné vzdelanie. Systém verejného vzdelávania je bezplatný a školská dochádzka je povinná od veku 5 do veku 14 rokov. Ale ministerstvo školstva uvádza, že len 10 % pätročných má skutočne prístup k dennému vzdelávaniu, a že len 66 % mladistvých ukončí šiesty rok školy. Vo vidieckych oblastiach len 10% mladistvých navštevuje strednú školu. Štatistika ministerstva uvádza strednú školskú dochádzku 6,7 roka. Ekvádor má 61 univerzít, veľa z nich v súčasnosti poskytuje vyššie vzdelanie, ale iba 18 % fakúlt verejných univerzít má možnosť poskytovať vyššie vzdelanie. 300 vyšších inštitútov ponúka 2 až 3 ročné odborné alebo technické vzdelávanie. Zákon o reforme vysokého školstva poveril dohľadom nad týmito slabo regulovanými inštitútmi CONESUP.
[úprava] Vierovyznanie
Približne 95% ekvádorcov je rímskokatolíckeho vyznania. Veľká časť obyvateľstva vieru praktizuje a navštevuje omše pravidelne. Vo vidieckych oblastiach Ekvádora sú domorodná viera a kresťanstvo sú niekedy syncretcké.
Ako v každej inej latinskoamerickej krajine, zaznamenal protestantizmus masívny rast, špeciálne v chudobných vidieckych oblastiach. Iné zoskupenia, ako napríklad Svedkovia Jehovovi a Mormoni, takisto zvyšujú počty členov.
Existuje malá moslimská menšina čítajúca niekoľko tisíc osôb. Židovská komunita má iba o niečo viac ako 1 000 členov, hlavne nemeckého a talianskeho pôvodu.
[úprava] Kultúra
Prevládajúca kultúra v Ekvádore je definovaná ekvádorskou väčšinou mesticov a ich predkami, je zmesou európskej a juhoamerickej kultúry s určitými africkými prvkami zdedenými po zotročených predkoch. Ekvádorské domorodé komunity sú zväčša viac čo menej integrované do týchto mainstreamových kultúr, a to najmä vzdialenejšie domorodé komunity Amazonskej kotliny.
[úprava] Šport
Najľudovejším športom v Ekvádore je tak ako vo väčšine juhoamerických krajín futbal. Niekoľko najznámejších tímov : Barcelona S.C. a F.C. Emelec z Guayaquilu, Liga Deportiva Universitaria de Quito a El Nacional (ekvádorské ozbrojené sily) z Quita, Olmedo z Riobamby a Deportivo Cuenca z Cuency.
Futbal je obzvlášť populárny pre masovú účasť. Prejavuje sa značný záujem o tenis v strednej a vyššej vrstve ekvádorskej spoločnosti a niekoľkí ekvádorskí profesionálni hráči dosiahli medzinárodného veľhlas, vrátane mien ako Francisco Segura či Andrés Gomez a v 90. rokoch Nicolas Lapentti. Basketbal má taktiež veľkú poluplaritu, pretože medzi ekvádorské špeciality patrí Ecuavolley, variácia volejbalu pre troch hráčov. Býčie zápasy sa praktizujú na profesionálnej úrovni iba v Quite, počas výročných slávností na pamiatku založenia mesta Španielmi, hoci nekrvavá forma tohto športu, nazývaná rodeos montubios, sa praktizuje v mnohých vidieckych oblastiach počas miestnych slávností.
[úprava] Strava
Strava je v Ekvádore veľmi rôznorodá; mení sa s nadmorskou výškou spolu s podmienkami pre poľnohospodárstvo. Cuy (pečené guinejské prasa) je populárne v horských oblastiach. Existuje celá paleta čerstvého ovocia, najmä v nižších polohách. Morské plody sú populárne na pobreží, predovšetkým corvina a garnáty. Aj krevety sú veľmi populárne a čerstvé. Strava ponúkaná na uliciach v Ekvádore sú zemiaky s opekanou bravčovinou. Fanesca je jedlo známe v Ekvádore, je to šošovicová polievka so sušenou treskou, mliekom a početnými druhmi fazule, napr. zelenou fazuľou, lima fazuľou a chochos.
| Krajiny v Južnej Amerike |
|---|
| Argentína | Bolívia | Brazília | Čile | Ekvádor | Guyana | Kolumbia | Paraguaj | Peru | Surinam | Uruguaj | Venezuela |
| Ostatné územia: Falklandy | Francúzska Guyana |
[úprava] Externé odkazy
