Flavius Iosephus

Z Wikipédie

Flavius Iosephus alebo Iosephus alebo Josephus (* 37/38 Jeruzalem – † okolo 100 Rím), pôvodným menom Jozef ben Mattijahú bol židovský kňaz, učenec a historik, ktorý zanechal významné poznámky o prvej židovskej vojne v rokoch 66–70. Svoje meno Flavius si Iosephus pribral podľa rodového mena cisára Vespaziána.

[úprava] Život

Informácie o svojom živote nám Jozef poskytol sám vo svojom autobiografickom diele. Narodil sa v kňazskej židovskej rodine, ktorej korene vychádzali z rodu Hasmonejcov. Bol vynikajúcim študentom náboženských otázok a už vo veku 14 rokov sa ho na niektoré otázky pýtal jeruzalemský veľkňaz. Ako 16 ročný sa spojil s asketickým pustovníkom Bannom. V roku 57 sa vrátil späť do Jeruzalema, a pridal sa na stranu farizejov. V Judsku vtedy panovalo stále silnejšie napätie nielen medzi Židmi a Rímom, ale aj medzi Židmi samotnými. Keď v roku 64 rímsky prokurátor v Judsku poslal niekoľko kňazov v okovách do Ríma, vydal sa Jozef s delegáciou za ich prepustenie k Nerovmu cisárskemu dvoru. Jeho misia bola úspešná aj vďaka cisárovej manželke Poppei, ktorá sa jeho prípadu ujala.

Pri jeho návrate začínalo v Judsku veľké národné povstanie. V roku 66 Júda Galilejský obsadil pevnosť Antoniu a Jozef s ďalšími kňazmi sa pridali na stranu bojovníkov za nezávislosť. Vzápätí bol Jozef poslaný do Galileje, aby ju pripravil na vojnu, opevnil a nazbieral brannú silu. Na jeho stranu sa pridali židovské mestá, ale mestá s prevažnou väčšinou gréckych obyvateľov sa mu nepodarilo získať. Nakoniec sa opevnil v Jotapate, ktorá však bola Rímanmi dobytá. Jozefa zajali, ale keďže vojvodcovi Vespaziánovi predpovedal, že sa stane cisárom, zostal nažive. Jeho predpoveď sa naplnila krátko po Neronovej samovražde. Jozef zostal v rímskom tábore ako rukojemník a bol prítomný pri dobývaní Jeruzalema pod velením Vespasiánovho syna Tita. Jeruzalem padol v roku 70.

Josefus bol odvedený do Ríma, kde ho oslobodili, vykázali mu penziu a ubytovanie na cisárove útraty. Jozef vtedy prijal po cisárovi meno Flavius. Odvtedy je v latinskom svete známy ako Flavius Iosephus. Aj keď zostal v službách Ríma a svojim deťom dal pohanské mená (Hyrkán, Iustus, Agrippa), zostal vždy verný svojmu židovskému pôvodu a venoval sa písaniu diel, v ktorých obhajoval židovskú vieru a tradície.

[úprava] Dielo

Po skončení svojej vojenskej služby, spísal Jozef dva diela, ktoré zachytávajú neoceniteľným spôsobom židovské reálie 1. storočia.

Židovská válka (Peri tú Iúdaikú polémú, po lat. Bellum Iudaicum) – poznámky o prvej židovskej vojne (68–70); český preklad: Flavius Iosephus, Válka židovská I.-II., prel. J. Havelka, J. Šonka, Praha 2004.
Židovské starožitnosti (Iúdaiké archaiologiá, po lat. Antiquitates Iudaicae) – poznámky k dejinám židov od stvorenia sveta až po židovskú vojnu. Prvých trinásť kníh je paralelných ku Starému zákonu, kniha 14-20 však opisuje obdobie od Makabejcov až po židovskú vojnu. Josef používa židovské a grécke pramene.
Proti Apiónovi (Kata Apionos, po lat. Adversus Apionem), obrana židovského náboženstva
Životopis, dodatok k druhému vydaniu Starožitností po smrti Heroda Agrippy II. (medzi rokmi 93 a 100), obrana proti obvineniam zo strany Justa Tiberiadského.