Krasokorčuľovanie

Z Wikipédie

Krasokorčuľovanie je druh zimného športu na ľade, v ktorom sa kladie dôraz na umelecké stvárnenie piruet, skokov a krokov. Krasokorčuliari sa stretávajú v súťažiach na národnej a medzinárodnej úrovni, ako sú napr. Majstrovstvá Európy a sveta, Národné majstrovstvá, Majstrovstvá štyroch kontinentov, Grand-Prix v krasokorčuľovaní. Krasokorčuľovanie je tiež jednou z oficiálnych disciplín Zimných olympijských hier.

Mnoho krasokorčuliarov pôsobí po skončení kariéry ako tréneri, alebo v rôznych ľadových revue.

Obsah 1 Disciplíny 2 História 3 Klzisko a zimné štadióny 4 Pravidlá a súťaže 5 Krasokorčuľovanie a Olympijské hry 6 Vybavenie 6.1 Nože 6.2 Topánky 6.3 Kostýmy 6.4 História kostýmov 7 Krasokorčuliarske prvky

[úprava] Disciplíny

Krasokorčuľovanie sa delí na nasledujúce disciplíny:

• Jednotlivci - muži/ženy
• Športové dvojice
• Tance na ľade
• Synchronizované krasokorčuľovanie

[úprava] História

Hlavný článok: História krasokorčuľovania

Kolískou krasokorčuľovania je Spojené kráľovstvo, prvá krasokorčuliarska súťaž sa tu konala v roku 1814. Odtiaľ sa krasokorčuľovanie šírilo do celej Európy a Ameriky. V USA pridali ku krasokorčuľovaniu ešte hudbu a tanečné a baletné prvky.

Pri výlete k prvopočiatkom krasokorčuľovania ako športového odvetvia musíme najskôr hovoriť iba o korčuľovaní, ktoré sa až neskôr rozdelilo na dve rôzne športové disciplíny, krasokorčuľovanie a rýchlokorčuľovanie.

Prvé historické zmienky o korčuľovaní pochádzajú z Dánska z roku 1134, najstaršia anglická zmienka sa datuje do roku 1174. Archeologické nálezy (korčule vyrobené z kostí) datujú vznik korčuľovania až do doby bronzovej a kamennej.

Primitívne začiatky krasokorčuľovania možno nájsť v Nizozemsku 13. a 14. stor. - drevené korčule na spodnej strane so železným plátkom – na rozbeh však bolo nutné použiť palice. Až náhoda, keď nizozemský truhlársky učeň zmenil pri zasadzovaní želiezok vodorovnú polohu za zvislú, priniesla zmenu. Korčuliari odložili palice, pohyb sa stal voľnejší, rýchlejší a ovládateľnejší. V Holandsku bolo korčuľovanie zábavou jednoduchého ľudu, ako dokazujú niektoré obrazy starých majstrov, v iných krajinách, bolo korčuľovanie výsadou šľachtických rodov. Začiatkom roku 1610 bol na dvore Rudolfa II. usporiadaný veľký karneval na ľade.

Rozvoj „skutočného“ krasokorčuľovania začal až v 18. stor., keď nože dostali trocha zahnutý tvar, čo umožnilo uskutočňovať otáčky a komplikovanejšie prvky.

Nekorčuľovalo sa iba v západnej Európe, ale tiež na východe, najmä v severnej časti Ruska. V roku 1838 bola v Petrohrade vydaná knižka pod názvom „Zimné zábavy a umenie jazdiť figúry na korčuliach“. Podáva svedectvo o tom, že korčuľovaniu sa venovala nielen mládež, ale aj dospelí. Na kovových korčuliach sa v Rusku jazdilo už v 17. stor. Cár Peter Veľký si dal v roku 1637 vykovať pár železných korčulí. Najskôr sa im hovorilo „skorochod“, až neskôr, keď predná časť korčulí získala ozdobu konskej hlavy dostali názov, ktorý sa používa dodnes – „koňky“.

[úprava] Klzisko a zimné štadióny

Prvými klziskami boli samozrejme zamrznuté rybníky a rieky. Prvé umelé klzisko bolo postavené už v roku 1876 v Londýne (Chelsea). Výstavba ďalších umelých klzísk bola rozhodujúca pre nasledujúci rozvoj tohto športu.

• Absolútne najväčší zastrešený zimný štadión bol postavený v roku 1960 v Tokiu, Japonsko. Ľadová plocha zaberá úctyhodných 4000 m².
• Japoncom patrí aj ďalšie prvenstvo – najväčšie otvorené klzisko, postavené v roku 1976 s plochou 15 400 m².

Ľadové štadióny nájdeme nielen v Kanade, USA, Švédsku a ďalších európskych krajinách, ale tiež v slnečnom Španielsku alebo aj v čiernej Afrike, napr. v Pobreží slonoviny.

[úprava] Pravidlá a súťaže

Prvé medzinárodné krasokorčuliarske súťaže sa konali v roku 1882 vo Viedni, podľa súťažného poriadku nazývaného Regulativ. Ten bol odvodený z učebnice žiakov Jacksona Hainesa – Dr. Körpera, Wirtha a Diamantidiho „Spuren auf dem Eise“ (Stopy na ľade), vydanej v roku 1881.

Tento Regulativ neskôr prevzala tiež Medzinárodná korčuliarska únia (angl. International Skating Union, skr. ISU), a tak vznikli pravidlá, ktoré v pozmenenej podobe fungujú dodnes. K výraznejším zmenám došlo zavedením krátkeho programu a zmenou pomerov medzi hodnotením povinnej a voľnej jazdy.

Rozvíjajúce sa schopnosti krasokorčuliarov a narastajúce požiadavky na sprehľadnenie a objektívnejšie hodnotenie prinútili ISU vytvoriť nový systém hodnotenia, ktorý je platný od sezóny 2004/2005 a odsunul predchádzajúci tzv. „6kový systém“ do histórie. Základom nového systému je nový výpočet súťažných výsledkov a jednotlivých hodnôt predvedených prvkov. Zavedenie digitálneho video-systému umožňuje rozhodcom prehrať si jednotlivé prvky znovu a tak ich lepšie a objektívnejšie zhodnotiť.

• Pri prvých viedenských súťažiach zaujal mladučký Nór Axel Paulsen, ktorý predviedol svoj slávny skok, ktorý dodnes patrí k povinným prvkom.
• Prvé majstrovstvá Európy sa konali už v roku 1891, ešte pred založením ISU, a prvým majstrom Európy sa stal Nemec Oskar Uhlig.
• Prvé majstrovstvá sveta sa konali roku 1896 v Petrohrade. Opäť vyhral Nemec, tento krát Gilbert Fuchs. O päť rokov neskôr vyhral svoj prvý svetový titul legendárny Švéd Ulrich Salchow. To sa mu podarilo ešte 9-krát.
• Jeho úžasný rekord napodobnili v rokoch 1927-1936 rovnako legendárna Nórka Sonja Henieová a v rokoch 1969-1978 tiež Irina Rodninová, ktorá svoje prvé štyri tituly v športových dvojiciach získala s Alexejom Urmanovom a ďalších šesť titulov so svojim manželom Alexandrom Zajcevom.
• Ženy začali o titul majsterky sveta bojovať v roku 1908 v Davose, o prvý titul majsterky Európy až v roku 1930 vo Viedni. Prvou európskou majsterkou sa stala Rakúšanka Fritzi Burgerová
• Vo Viedni 1930 sa tiež po prvýkrát uskutočnili majstrovstvá Európy športových párov. O svetový titul súťažili tiež omnoho skôr – už od roku 1908.
• Najmladšou krasokorčuliarskou disciplínou sú tance na ľade. Na svetových šampionátoch sa objavili až v roku 1956 v Paríži a o dva roky neskôr tiež na európskom šampionáte v Bolzane. Od roku 1976 sú tance na ľade súčasťou Zimných olympijských hier.

[úprava] Krasokorčuľovanie a Olympijské hry

• 1908 v Londýne sa uskutočnila prvá olympijská súťaž v krasokorčuľovaní. Na programe boli štyri disciplíny: korčuľovanie žien a mužov, športové dvojice a špeciálne figúry. Súťaž v špeciálnych figúrach už potom nikdy nebola zopakovaná. Prvým olympijským víťazom sa stal Ulrich Salchow.
• Druhá olympijská súťaž sa uskutočnila na Letných olympijských hrách 1920 v Antverpách šesť rokov po posledných majstrovstvách sveta 1914. Celkom sa zúčastnilo 9 mužov, 6 žien a 8 párov zo šiestich krajín.
• V roku 1924 sa uskutočnili prvé Zimné olympijské hry v Chamonix. Zúčastnilo sa ich 29 súťažiacich, z toho 16 mužov a 13 žien z jedenástich krajín.
• Zimných olympijských hier 1976 v Innsbrucku sa zúčastnilo už 105 olympionikov (52 mužov a 53 žien) z 18 krajín.

[úprava] Vybavenie

[úprava] Nože

Krasokorčuliarske nože, vyrobené z tvrdej ocele, sú 3 až 4 milimetre široké. Sú iba nepatrne zahnuté – čo krasokorčuliarom umožňuje vykonávať zložité obraty a prvky. Zabrúsené sú tak, že vznikajú dve hrany (vnútorná a vonkajšia), medzi ktorými je dutina. Tieto hrany uľahčujú korčuliarovi zrýchľovať a ovládať jazdu. Špička je ozubená, používa sa pri odpichnutých skokoch a ako otáčavý bod pri piruetách.

[úprava] Topánky

Topánky sú spravidla vyhotovené na mieru, silno vystužené, šnurovacie do výšky lýtok s hrubým koženým vnútrom a dodatočným vystužením oblasti členkov.

[úprava] Kostýmy

Kostýmy sú ovplyvňované charakterom programu a voľbou hudobného doprovodu. Mali by výkon korunovať a nie odvádzať pozornosť alebo dokonca poburovať. Minulým prísnym pravidlom boli sukne pre ženy, dnešné pravidlá už umožňujú, aby ženy vystupovali aj v nohavicovom kostýme – dokonca aj v tancoch – musí to však byť explicitne uvedené v úprave pravidiel, ktoré každoročne uverejňuje ISU. Muži musia aj naďalej nosiť dlhé nohavice – ktoré však nesmú byť trikotové (priliehavé). Iné módne doplnky, ktoré nie sú pevne prichytené na kostýme, rovnako ako rôzne iné pomôcky nie sú v súťaži povolené.

[úprava] História kostýmov

Od vzniku korčuľovania ako športu v polovici 19. stor. sa mnohé zmenilo: metóda hodnotenia, pravidlá, organizácia, priebeh súťaží, technika korčuľovania, materiál a tiež kostýmy.

Ale jeden aspekt sa v priebehu času nezmenil: kostýmy stále sledujú metódy, vzory, materiály a farby jednotlivých časových epoch. Keď vzniklo krasokorčuľovanie v dnešnom modernom zmysle, kostýmy ako také neexistovali. Korčuľovalo sa v bežnom dennom oblečení: muži mali na sebe nohavice a bundu, ženy dlhé sukne až po členky. Gilbert Fuchs ako prvý zaviedol legíny, ktoré však dnes nie sú povolené. Bola to Sonja Heniová, nesporná krasokorčuliarska Diva, ktorá zaviedla veľkú novinku – krátku sukňu, ktorú predviedla na prvých ZOH 1924.

Od tej doby ju napodobňovalo množstvo žien, ktoré začali nosiť krátke sukne a priliehavejšie kostýmy, ktoré im nebránili v pohybe a umožňovali uskutočnenie zložitejších figúr.

V nasledujúcich dekádach došlo k veľkým zmenám v technickej náročnosti: jednoduché skoky sa stali dvojitými a trojitými (a dnes už dokonca v podaní niektorých tiež štvoritými), programy začali rozprávať reálne príbehy. Tento rozvoj ovplyvnil tiež kostýmy, ktoré sa stali súčasťou súťaží, jedným z hlavných prvkov umeleckého prejavu spoločne s hudbou a zvolenou témou.

• V 70-tych a 80-tych rokoch minulého storočia boli moderné krátke sukne a nohavice do zvonu. Farba kostýmov bola nevýrazná bez farebných odtieňov a bez jasných vzorov.
• V 80-tych a 90-tych rokoch sa tešili veľkej obľube kostýmy s flitrami. Obľúbené boli svetlé a teplé farby, vzory boli jasnejšie. Nohavice mali rovný strih, sukne boli vpredu kratšie a vzadu dlhšie.

Rôzne ozdoby namiesto flitrov, dlhšie sukne, veľké výstrihy. Používanie textílie prepožičiavacej falošnú nahotu sa skoro vytratilo. Rôzne ozdoby nosia už aj muži a ich košele sú často otvorené. Hlavnou vecou však je zachytiť a priviesť tému jazdy k životu, nielen hudbou a prejavom na ľade, ale tiež pomocou kostýmov. Korčuliari sa stávajú hlavnými hrdinami a dojem z ich vystúpenia sa tak vrýva do pamäti každého diváka.

Kostýmy sa stávajú „nesmrteľnými“. Ktorý krasokorčuliarsky nadšenec by si nepamätal na kostým Oksany Grishuckovej so Swarovski krížom, keď so svojim partnerom Jevgenijom Platovom vyhrala olympijské zlato 1998? Alebo na tanečný pár Jayne Torvillová a Christopher Dean a ich fialový kostým zo slávneho Bolera? Alebo kostým mušketiera, vynikajúceho francúzskeho krasokorčuliara Philippa Candelora, ktorý mal na sebe, keď vyhral svoju druhú bronzovú olympijskú medailu v Nagane 1998?

Kostýmy boli a sú v krasokorčuľovaní veľmi dôležité. Krasokorčuľovanie nie je iba šport, ale tiež istý druh umenia.

[úprava] Krasokorčuliarske prvky

Ako už bolo povedané, krasokorčuľovanie je umelecké stvárnenie skokov, krokov a piruet.

K skokom patrí Salchow, Toeloop, Rittberger, Flip, Lutz a Axel, ktoré sa skáču s jednou, dvoma, troma, dokonca aj štyrmi obrátkami. Ako jediný zo všetkých skokov sa Axel skáče z nájazdu dopredu. Korčuliar skáče z ľavej nohy a dopadá na pravú nohu. Ostatné skoky sa skáču z nájazdu dozadu. Lutz sa skáče z ľavej nohy z vonkajšej hrany, korčuliar si pomáha odrazom špičky pravej nohy, na ktorú aj dopadá. Je to takzvaný odpichnutý skok. Toeloop sa skáče z vonkajšej hrany pravej nohy, s odrazom pomocou špičky ľavej nohy, dopad je na pravú nohu. Toeloop sa takisto nazýva aj odpichnutý rittberger. Rittberger sa skáče z pravej nohy, bez odrazu druhej nohy, a krasokorčuliar dopadá takisto na pravú nohu. Flip, podobne ako Lutz, sa skáče z ľavej nohy, ale z vnútornej hrany, s odrazom špičky pravej nohy a dopadom na pravú nohu. Salchow je neodpichnutý skok, skáče sa z ľavej nohy na pravú. Okrem nosných prvkov (skoky, kroky, piruety) sem patria rôzne spojovacie prvky ako váha, arabesky, mesiac a pod.

K prvkom typickým pre športové dvojice patria odhodené a twistované skoky, zdvíhané figúry a špirála smrti.