Východná schizma
Z Wikipédie
 |
Niektorý z redaktorov požiadal o revíziu tohoto článku. Redaktor si napríklad nie je istý, či neobsahuje pravopisné alebo iné chyby. Prosím opravte a vylepšite tento článok. Po úprave článku môžete odstrániť túto poznámku. Viac informácií.... |
|
Tento článok potrebuje doplniť odkazy na ostatné články. Prosím upravte tento článok podľa návodu na Wikipédia:Príručka/Odkazy. Prosím odstránte túto šablónu po pridaní odkazov. |
Ako východná schizma alebo veľká schizma sa označuje cirkevný rozkol medzi kresťanským Východom a Západom, ktorý rozdelil cirkvi, ktoré prijali Chalkedonský koncil. Obvykle sa datuje do roku 1054, keď kardinál Humbert de Silva Candida exkomunikoval konštantínopolského patriarchu Michala I. Kerullariosa a všetkých, ktorí s ním rovnako zmýšľajú (tj. v praxi celú východnú cirkev), ktorý v reakci na to vyobcoval konkrétnych pôvodcov tejto nespravodlivo uvalenej kliatby, pápežských legátov, avšak nie pápeža Leva IX., ktorý ich poslal.
[úprava] Rímskokatolícky pohľad
[úprava] Východiská schizmy
Ku schizme však viedlo už predchádzajúce dlhé obdobie vzájomného odcudzenia obyvateľstva bývalých oboch polovíc Rímskej ríše. Prvotnou príčinou schizmy boli spory o autoritu pápeža, který si nárokoval moc nad ostatnými štyrmi starovekými patriarchátmi na Východe, hoci mu východní patriarchovia priznávali jurisdikciu iba nad západným - rímským patriarchátom. Okrem odlišných zvyklostí cirkevného života a liturgie bola východním kresťanom tŕňom v oku západna prax vkladať do Nicejsko-carihradského vyznania viery vieroučné upresnenie v podobe slova filioque, které tam pôvodne zahrnuté nebolo. Výraznym dôvodom však boli i dôvody jazykové, pretože obidve polovice cirkvi už nerozumeli jednotlivým nuansom gréeckeho, resp. latinského jazyka a myslenia.
V prvej polovici 11. storočie panovali mezi pápežskou kúriou a cisárským dvorom a patriarchátom v Konštantínopoli vcelku korektné vzťahy. Hlavným iniciátorom nového konfliktu sa stal patriarcha Michel I. Kerullarios. Roku 1052 nechal ako odvetu za snahu pápežstva získat pod svoju jurisdikciu južné Taliansko, ktoré si nárokovala ako svoje územie Byzantská ríša, uzavreť latinské kostely v Konštantínopoli, které slúžily Varjagom z cisárskej gardy a talianskym kupcom. Z jeho podnetu tak opätovne vzplanula polemika o odlišnostiach mezi východnou a západnou cirkvou v oblasti dogiem, ako aj právnej a disciplinárnej praxe. Pápež Lev IX. však mal snahu riešiť konflikt zmierlivo rovnako ako byzantský cisár Konštantín IX.Monomachos. Definitívny rozkol paradoxne nasledoval po akcii, ktorá mala situáciu naopak upokojiť.
[úprava] Okolnosti vyhlásenia schizmy
Na jar 1054 prišlo do Konštantínopola pápežské posolstvo na čele s kardinálem Hubertem de Silva Candida, ktorý sa svojou ctižiadostivou a neústupčivou povahou v mnohom podobal miestnemu patriarchovi. Kerullarios neuznal hodnovernosť vyslancov a označil pápežov list, ktorý so sebou priviezli, za podvod, čím jednanie na samom začiatku značne skomplikoval. V bezvýchodiskovej situácii položili |pápežskí legáti na oltár v chráme Hagia Sofia pápežskú a odišli naspäť do Ríma. Okrom toho, že tento dokument exkomunikoval patriarchu a jeho stúpencov, obsahoval množstvo nehoráznych tvrdení o východnej cirkvi, takže sa dokonce sám cisár domnieval, že ide o patriarchom falzifikát. Avšak verejná mienka sa postavila na patriarchovu stranu a to nútilo cisára zaujať jednoznačný postoj. Synoda zvolaná do Konštantínopola označila pápežskych legátov za exkomunikovaných a prikázala bulu slavnostne spáliť. To považovali v Ríme za konečné riešenie.
[úprava] Následky schizmy
Hoci v danej chvíli šlo predovšetkým o osobné ambíce aktérov týchto udalostí, bolo vypuknutie schizmy nevyhnutným dôsledkom po stáročiach sa prehlbujících rozdielov mezi východnym grécko-ortodoxným a západnym latinským civilizačním okruhom. Predstava o existencii jednej cirkvi sa ukázala býť fikciou, realitu existencií dvoch cisárstiev nasledovalo formovanie dvoch cirkevných organizacií. Na tom nič nemení skutočnosť, že súčasníci nemuseli vnímať cirkevný rozkol ako definitívny. Vzhľadom k tomu, že sa vtedajší dejepisci zmieňujú o týchto udalostiach iba sporadicky a neprikladajú im význam, možno predpokladať, že pozornosť súčasníkov bola upretá k iným dramatickým udalostiam, o ktoré v tej dobe nebola núdza.
Udalosti roku 1054 boli na Východe všeobecne chápané ako dalšia dočasná schizma, zpôsobená tým, že pápežský stolec okupovali neinformovaní a nevzdelaní Nemci. Týmto otriaslo, keď na základe úspechov prvnej križiackej výpravy boli vyhnaní pravoslávni patriarchovia z Antiochii a Jeruzalema a nahradení latinskými prelátmi (1099).
Formálna schizma sa stalo skutočnou, keď križiaci na štvrtej križiackej výprave dobyli Konštantínopol (1204), rozbili jednotu ríše a založili Latinské cisárstvo. Nenávidený okupační režim viedol k prehĺbeniu rozkolu medzi Východom a Západom. Tomu prispel i fakt, že pápež Inocent III. (1198–1216) nebol ochotný odsúdiť toto západné dobrodružstvo dostatočne účinne. Naopak vymenoval Benátčana Tomáša Morosiniho za carihradského patriarchu.
[úprava] Pretrvávajúce nezhody
Veľké napätie medzi katolíkmi a pravoslávnymi panuje na Balkáne, čo je spôsobené najmä nacionalistickými vášňami medzi prevažne katolíckymi Chorvátmi a prevažne pravoslávnymi Srbmi a zlé vzťahy panujú tiež v Rusku, ktoré pravoslávna cirkev považuje za svoje kánonické územie a s nevôlou nese štruktúry katolíckych cirkví, ktoré tu pôsobia, hoci sama západnu Európu, kde zakladá svoje farnosti, za takto kánonické územie neuznáva.
Stálym zdrojom problémov je existencia východnych katolíckych cirkví, ktoré zdieľajú so svojími pravoslávnymi susedmi bohoslužobný rítus. Najzreteľnejší je tento problém v štátoch bývalého východneho bloku, kde je zvýraznený majetkovými spormi, ktoré majú pôvod v násilnom pripojení gréckokatolíckej cirkvi k pravoslávnej cirkvi v 50. rokoch 20. storočia.
[úprava] Pokusy o zmierenie
V priebehu 2. tisícročia docházelo k viacerým pokusom o znovuzjednotenie cirkvi (2. lyonský koncil, koncil v Bazilei, Ferrare a Florencii), avšak nedošlo k posunu v nastolení cirkevného společenstva.
Zlepšenie vzťahov prinieslo až 20. storočie. Dňa 7. novembera 1965 pápež Pavol VI. a konštantínopolský patriarcha Athinagoras I. vzájomnú exkomunikáciu vyhlásenú ich predchodcami zrušili. Toto odvolanie však neznamená nastolenie cirkevnej jednoty medzi katolíckou cirkvou a pravoslávim. Avšak v snahe vyjsť v ústrety jednote kresťanov pápež Ján Pavol II. 27. novembera 2004 vrátil do Konštantínopola ostatky svätých patriarchov Jána Zlatoústeho a Gregora Naziáského do Konštantínopola, pričom prvé odtiaľ boli odnesené pri vyplienení mesta roku 1204, druhé prinesené byzantskými mníchmi v 8. storočí. Konštantínopolský patriarcha Bartolomej I. spolu s daľšími predstaviteľmi východných církví sa zúčastnili pohrebu Jána Pavla II. 8. apríla 2005. Je to po prvý krát po mnohých storočiach, keď sa východný patriarcha zúčastnil pohrebu pápeža a je to považované za vážne znamenie, že dialóg, ktorý v budúcnosti môže viesť k znovunastoleniu cirkevnej jednoty medzi Východom a Západom, môže začať.
[úprava] Veľký rozkol z pohľadu pravoslávia
Vyššie uvedený opis okolností veľkej schizmy je pohľadom rímskokatolíckej cirkvi. Z hľadiska pravoslávia sa veci javia odlišne.
[úprava] Osoba carihradského patriarchu Michala Kerularia
(Na Západe o ňom boli hneď po rozkole zo zrejmých dôvodov šírené najrôznejšie nepravdy, niektoré z nich už dostatočne zostarli, aby sa stali tradíciou a sú opätovne citované západnými historikmi.)
Pochádzal zo vznešeného rodu byzantskej aristokracie. Ovplýval vynikajícími schopnosťami a očakávala ho vysoká štátna kariéra. Bolo o ňom známe, že rozum a triezvy úsudok nedávajú prejav emóciam. Keď ho však vzbúrenci pri nevydarenom prevrate považovali za kandidáta na cisára, bol zbavený majetku a zavretý do kláštora, kde sa neskôr stal mníchom a vynikal hĺbkou svojho duchovného života. Po zmene na cisárskom tróne v roku 1043, keď sa cisárom stáva jeho známy, sa objavuje pri dvore ako cisárov poradca. V [[Carihrad]e bol veľmi populárny a mal značný vplyv. Nie je známe, za akých okolností sa stal patriarchom. To, že sa niektorí historici pokúšajú preniesť vinu za rozkol na tohoto patriarchu (tradičná rímskokatolická propaganda), považujú pravoslávni historikovia za hlboký omyl. Za prvých deväť rokov svojho patriarchátu neprejavil Michal voči Rímu žiadný nepriaznivý akt až do tej chvíle, keď sa rímska stolice ukázala v Carihrade vo veľmi zlom svetle.
[úprava] Cirkevná situácia pred rozkolom
Koncom 10. storočia a začatkom. 11. storočia sa začali vo východnej cirkvi objavovať polemické spisy proti rímskym novotám (zvlášť proti filioque). Mezi ich autormi bol aj neskorší patriarcha Michal. Všetky tieto spisy boli vedené v miernom tóne a novoty západnej cirkvi boli označované jemne ako odchýlky od apoštolskej tradície. Na polemiku východnych teológov však reagoval nový pápež Lev IX. veľmi ostro, pretože tým bola spochybňovaná nová cirkevná línia pozdvihnutia autority rímskeho biskupa. Zrážka bola nevyhnutná.
[úprava] Začiatok a okolnosti konfliktu
Za začiatok konfliktu je označované rozhodnutie patriarchu Michala zavrieť latinské chrámy a kláštory v Carihrade (východní kresťania akokoľvek milovali svoj obrad, nevnucovali ho iným cirkvám, takže na Východe sa niekde slúžilo i latinsky). Jedným z dôvodov tohoto kroku bola skutočnosť, že západné novoty, ba herézy (predovšetkým filioque), začali z latinských stredísk prenikať do niektorých gréckych chrámov v Carihrade. Patriarcha nariadil, aby sa rímske kláštory v Carihrade držali gréckych zvyklostí a nevnášali do cirkvi novoty; latinici neposlúchli.
S tým súvisia problémy v južnom Taliansku, ktoré celé patrilo pod grécku cirkevnú správu, pretože tam žili Gréci. V 40. rokoch 11. storočia však začal pápež v spojenectve s Nemcami energicky vytlačovať Grékov z Talianska. Pôvodne grécký exarchát (s centrom v Ravenne) Karolovci „dali“ pápežovi darom, a tak vznikol základ pápežského štátu. Pápež Lev IX. chcel vytlačit odtiaľto východný obrad a zaviesť sem obrad latinský v nádeji, že južné Taliansko sa časom dostane do jeho moci. Pápež dokonca vysvätil pre Sicíliu (oddávna grécke územie) svojho latinského arcibiskupa. Ďalej tu boli zákulisné machinácie s gréckym správcom byzantského územia v Taliansku, ktorý nakoniec rozširoval latinský obrad mezi talianskymi Grékmi. Do toho se zapojili Normani, ktorí sa dostali do južného Talianska a viedli tu sústavný boj proti Byzantíncom - postupne víťazili a pápež na to nehľadel vôbec nepriateľsky ani neodmietal ich víťazstva; Normani boli síce piráti, ale patrili k latinskej cirkvi. Obsadené oblasti tak prechádzali pod latinskú správu - grécké bohoslužby tu boli zakazované. Množstvo Grékov v Taliansku nebolo zanedbateľné, existovalo tu niekoľko celých metropolí, desiatky biskupstiev a grécke kláštory. Doposiaľ tu grécka bohoslužba nikomu nevadila, teraz však začala tvrdá latinizácia. Predtým existovala koexistence obradov na Východe i na Západe, teraz však začali reformní pápeži v záujme disciplíny presadzovať jednotu i v bohoslužbách.
Patriarcha Michal mal povinnosť protestovat proti tomu, ako sa pápež chová k gréckym veriacim. Nakoniec sa musel uchýliť k ostrému odvetnému kroku - uzavrieť latinské chrámy a kláštory v Carihrade. Od tohoto okamžiku začíná patriarcha podľa svojej pastierskej povinnosti upozorňovat svojich veriacich na otázky čistoty viery a zrejme na jeho popud je zostavený list proti latiníkom (autorom je bulharský metropolita Lev Ochridský) - tu sú latinské novoty odsudzované. Adresovaný bol práve do južného Talianska, tunajším Grékom, ako pomoc proti latinizácii a k rozpoznávaniu nesprávnosti latinských odchýliek a novôt. Kardinál Humbert, hlavný pápežský tajomník a horlivý latiník, preložil list do latinčiny; bohužiaľ však vedel veľmi zle po grécky, takže podľa toho preklad vyzeral. Keď ho doručil pápežovi, stal sa tento list iskrou…
[úprava] Pápežova reakcia
Pápež bol v tom čase väznený, ale bolo mu umožnené vykonávať cirkevnú agendu. Pod Humbertovým vplyvom vyhodnotil posolstvo konštantínopolského patriarchu juhotalianskym Grékom ako záležitosť ďalekosiahlého významu. Reakcia bola ostrá - pápežova odpoveď zaslaná do Byzancie bola formálne bez zdvorilostných fráz. Jednalo sa vlastne o dva listy, ich obsah však tvorí jediné posolstvo rímskeho pápeža Východu. Okrem iného je patriarchovi konštantínopolskému tvrdo vyčítané, že sa opovažuje poučovať pápeža, ktorý je nad neho vyvýšený, čo je vraj neslýchaná drzosť. Ďalej pápež činí mnoho výpadov proti východnej cirkvi. Hlavným obsahom je obhajoba pápežovho primátu nad celou všeobecnou cirkvou na základe privilégií apoštola Petra. Najdôkladnejšie sa zaoberá tézou, že pápež je tiež svetským vladárom. V porovnaní s rímskou cirkvou je vraj tá konštantínopolská úplne bezvýznamná a pápež im to chce dokázať. Okrem toho pápež obviňuje Grékov, že pokazili symbol viery(!) Ďalej je tu mnoho osobných urážok atď. atď. Nakoniec pápež tvrdí, že súdiť rímsku cirkev nie je dovolené žiadnemu smrteľníkovi. List dokumentuje všetko, o čo sa opierala stredoveká ideológia pápežskej monarchie. Listy zatiaľ neboli odoslané.
V tomto čase prišli do Ríma dva listy z Byzancie, oba vo veľmi miernom tóne. Jeden od cisára, ktorý chcel získať pápeža pre spoluprácu v južnom Taliansku, takže písal veľmi srdečne. Druhý od patriarchu, ktorý vyznieval zmierlivo a mlčal o sporných otázkach; vyzýval k upevneniu jednoty. Sľúbil zapísať meno pápeža do cirkevných zoznamov, keď bude meno konštantínopolského patriarchu v rímskych cirkevných zoznamoch (tzv. „diptychy“, tam boli uvedené mená cirkevných predstaviteľov, s ktorými je cirkevná jednota; vymazať meno nejakého biskupa z dyptichu znamenalo prerušiť s ním cirkevné spoločenstvo). Michal tituloval pápeža ako „brata“ a sám sa podpísal ako „ekumenický patriarcha“, čo pápežova kancelária preložila obratom „in urbe terrarum“ (celého sveta) (to pápeža asi príliš nepotešilo). Bol to však omyl, pretože οικουμένη (pôvodne „civilizovaný svet“) znamenalo v gréckom chápaní iba byzantský štát; konštantínopolskí patriarchovia tomuto titulu nikdy neprikladali širší zmysel ( nezovšeobecňovali ho na celý vtedajší svet )
[úprava] Pápežska delegácia do Byzancie
Zdá sa, že pápež vyhodnotil zmierlivý tón byzantských listov ako slabosť a rozhodol sa ju využiť. Poveril teda kardinála Humberta vedením delegácie, ktorú s výššie zmienenou odpoveďou poslal do Carihradu. Cestoval s ním tiež kardinál Fridrich Lotariginský (neskorší pápež Štefan). Všetci poslovia vynikali zaujatím proti Byzancii a pevne verili v pravdivosť falošných dokumentov, ktorými sa vtedy (aj neskôr) potvrdzovali nároky pápežstva (pseudoisidorské dekretálie, „dar Konštantínov“) Ich osobné vystupovanie bolo tak hrubo bezohľadné, že to na Východe vzbudzovalo všeobecný úžas.
[úprava] Osoba kardinála Humberta
Západní autori tej doby sa o kardinálovi Humbertovi vyjadrujú pochvaľne, že preklial „neposlušných Grékov“ a tento názor zapustil v mentalite Západu hlboké korene. Z týchto koreňov neskôr vyrástol spôsob, ako boli na Východe presadzováné záujmy západnej cirkvi, - čiže križiacke vojny.
O Humbertovi pravoslavní historikovia píšu, že to bol človek: „energický, rozhodný, pyšný, násilnicky a všetkého schopný“. Pozoruhodné je, že sa ani súčasní rímskokatolicki dejepisci nepokúšajú tohoto človeka obhajovať. Jeho blízkosť k pápežom a predchádzjúce dôverné úlohy, ktoré mu pápeži zverovali a jeho celková aktivita v pápežskej kúrií - to všetko je dôkazom, že jeho neblahý čin - cirkevný rozkol - nebol iba jeho osobnou akciou, ale bol v súlade s celkovým zamerením politiky rímskej kúrie.
Do Carihradu privezli legáti oba pápežovy dopisy. Obidva presiaknuté až neľudskou nadutosťou. Cisárovi pápež napr. píše, že iba pápež je oprávnený rozdávať cisárské koruny. Vyhráža sa, že „ak bude patriarcha aj naďalej tvrdohlavý, mier mezi nami nebude možný“.
[úprava] Pôsobenie pápežských legátov v Carihrade
Cisár, ktorému veľmi záleželo na tom, aby došlo k uzmiereniu, bol voči legátom úslužny a pozorný. Dobre ich ubytoval, usporiadal na ich počest slávnosť, kde bol i patriarcha, voči ktorému sa však chovali chladne. „Chceli snáď už teraz ukázať, že oni sú vyššie než celá byzantská cirkevná hierarchia aj s patriarchom a že prišli iba preto, aby súdili a rozhodovali“ (Bréhier, Le schisme oriental du XI siecle, Paris 1899, p. 107). Na oficiálnej návšteve u patriarchu odovzdali pápežov list a bez slova odišli. Patriarcha neveril vlastným očiam. O pápežovi mal celkem iné správy a mienku. Dospel teda k názoru, že list je sfalšovaný. Dozvedel sa, že pápež je väznený - ako teda mohol posielať legátov? Je isté, že legáti vyjadrují pápežov skutečný názor na vec? Ďalej - niekoľko dní po príchode legátov do Carihradu (15.5.) pápež zomrel, čo sa patriarcha skoro dozvedel. Mohli legáti zastupovať mŕtveho pápeža?
Legáti však boli povzbudení cisárovou vľúdnosťou a začali pôsobiť na verejnosti. Potom Humbert zostavil pamflet s urážkami všeobecne váženého archimandrity Nikety Stethata, ktorý zdvorilo a s úctou voči rímskej cirkvi polemizoval s latinskými novotami; z Humbertova písomného prejavu sa okrem iného dozvedel, že je „hlupák, vagabund, arcikacír“ a že „pochádza z nevestinca a nie z kláštora“, jeho meno skomolil tak, aby znelo ako „zviera plaziace sa po bruchu“; pri tom všetkom ešte Humbert stihol v tomto liste zaútočit na byzantskú liturgickú prax.
Cisár sa všemožne snažil situáciu upokojiť. Stethata presvedčil, aby kvôli mieru svoje spisy verejne hodil do ohne. Legáti jasali a všade prehlasovali, že Stethatos ich odvolal, čo nebola pravda. Patriarcha Michal sa držel stranou a legátov ignoroval. Humbert pripravil daľší traktát v podobnom tóne ako predchádzajúci, ktorý napádal a „vyvracal“ list poslaný patriarchom do južného Talianska. Patriarcha vyhlásil, že ak má s delegátmi polemizovať, tak jedine na širokém fóre - nejlepšie na cirkevnom sneme. Na ďaľšiu provokáciu Humberta, ktorý rozšíril daľší list obhajujúci filioque, čím pobúril miestnu spoločnosť, patriarcha opäť zachoval mlčanie a naďalej legátov ignoroval (Runciman). Vystupovanie legátov vyznievalo jednoznačne: buď sa východna cirkev úplne podrobí Rímu alebo - rozkol!
[úprava] Humbertova kliadba
Keď sa Humbertovi nepodarilo patriarchu Michala vyprovokovať, došla mu trpezlivosť. Udalosti potom šli rýchlym tempom. Humbert napísal po latinsky dekrét, ktorým ako splnomocnenec rímskej stolice (a pravdepodobne na základe pápežových inštrukcií pre takýto prípad) uvalil na patriarchu Michala Kerularia a na všetky s ním rovnako zmýšľajúcich prekliatie. (Podotkneme, že o smrti pápeža sa už v Carihrade vedelo.) S týmto drzým prehlásením sa delegáti objavili celkom nečekane v sobotu 16. júla 1054 poobede v chráme Božej Múdrosti (Hagia Sofia), kde práve začínali bohoslužby a bolo tu zhromaždené množstvo ľudu. Obrátili sa k ľuďom so žalobou proti ich patriarchovi a položili na svätý prestol v oltári svoj dekrét. Potom rýchlo opustili chrám, na jeho prahu striasli prach zo svojej obuvi so zvolaním „Nech vás vidí Pán a nech súdi!“ (Exodus 5,21) Jeden z diakonov za nimi vybehol s prosbou, aby sa vrátili, a keď odmietli, vyhodil ich bulu na ulicu.
Najprv všetci prítomní mlčali, prekvapení tým, čo sa stalo. Mezitým prisluhujúci priniesli bulu a podali ju patriarchovi. Ten ju najskôr nechcel prijať, ale potom z obavy, aby nebola publikovaná bez neho, prevzal ju a nariadil, aby ju preložili do gréčtiny. Je v dejinách málo tak úbohych dokumentov, ako je tento. Bula obsahuje okrem iného toto:
„Svätá rímska prvná apoštolská katedra, ktorej ako hlave prináleží starostlivosť o všetky cirkvi, rozhodla sa… poslať nás do tohoto cisárskeho mesta… Mesto (toto) je kresťanské a pravoslávne. Avšak Michal Kerularios, ktorého neprávom nazývajú patriarchom, a stúpenci jeho hlúposti, naopak. Medzi nimi je zasievaný každodenne veľa pliev herézií.“ Ďalej vyvracají legáti jeho údajné bludy spôsobom, ktorý pripomína nadávky z ulice: „Podobne ako simoniáni predávajúci dar Boží“ (simonie, čiže svätokupectvo, kvitla práve v západnej cirkvi, ako legáti dobre vedeli). „Podobne jako baleziáni kastrujú prichádzajúcich a napriek tomu z nich vyberajú nie lenkňazov ale i biskupov“ . „Podobne ako ariáni znovu krsia tých, ktorí boli pokrstení v mene Svätej Trojice, najmä latiníkov“ (to nebola v tej dobe pravda)... „Podobne ako mikulášovci dovoľujú služobníkom oltáre sa ženit“ (nepresné, pretože ženatý muž sa mohoľ stať kňazom, ale vysvätený kňaz sa nemohol oženit, tak je to v súlade s kánonmi a tak je v pravoslávii dodnes; naopak zakazovať ženatým mužom, aby sa stávali kňazmi, ako sa to začalo už vtedy na Západe /jedna z vecí, ktorú Východ kritizoval/, bolo už predtým kánonmi cirkevných snemov odsúdené) a celý rad daľších neprávd, skomolenín i vyslovených hlúpostí apod. „...Preto my legáti nestrpíme nespravodlivosť a spôsoby dopustené proti prvej apoštolskej katedre, moci svätej a nerozdielnej Trojice a apoštolskej katedry, všetých svätých Otcov, ktorí boli na siedmich všeobecných snemoch, vyhlasujeme anatému (t.j. cirkevnú kliadbu) na Michala a jeho společníkov, ktorí prebývajú vo vyššie spomenutých bludoch a pohoršeniach, nech je na nich anatéma so simoniány, balesiány… (atd.) a so všetkými heretikmi spolu s diablom a anjelmi jeho. Amen, amen, amen.“ (Migne, Patrologia latina, t. 143, col. 1002-1004; Runciman, Schisma).
[úprava] Udalosti v Konštantínopoli po uvalení kliadby na východných kresťanov
Legáti rýchlo odcestovali z Carihradu po srdečnom rozlúčení s cisárom, ktorý sa domnieval, že jeho zámer politickej dohody s pápežom je na dobré ceste. Keď patriarcha zoznámil cisára s obsahom buly, cisár nechcel Kerulariovi veriť. Mesto sa v tej dobe už búrilo proti legátom, k ktorým cisár prejavoval tak nevídaný ohľad. Nakoniec poslal cisár posla, aby legáty dohnal a vyžiadal si od nich originálnu latinskú verziu buly. Keď si ju cisár nechal znovu preložit a presvedčil sa, že patriarchov preklad je presný, poslal daľšieho posla, aby presvedčil legátov k návratu do Carihradu, kde mali vysvetliť vec na cirkevnom sneme. V Carihrade začali ľudové vzbury, ktoré hrozily cisárovi nielen stratou koruny ale možno i hlavy. Legáti sa do Carihradu na chvíľku vrátili, ale ihned zasa zmizli. Cisár potrestal všetkých, ktorí s legátmi spolupracovali. Urážlivu bulu nechal cisár spáliť.
Patriarcha prikročil k jednaniu o bule. Na nedeľu 24. júla zvolal zvláštny snem, ktorého sa zúčastnili biskupi z rôznych strán gréckej cirkvi; bolo medzi nimi 12 metropolitov. Na sneme bolo skonštatované, že prišli ľudia zo Západu, prekliali patriarchu a všetkých, ktorí sa postavili proti ich doktríne o pôvode Ducha Svätého a proti ich zvykom. Na záver vyslovil snem anatému, ktorá bola namierená proti Humbertovi a jeho pomocníkom, ale sformulovaná bola tak ohľaduplne, aby bolo jasné, že sa exkomunikácia netýka priamo ani západnej cikvi ani pápeža.
Snem chápal situáciu takto: „Akýsi nehodní ľudia prišli z džungle Západu do kráľovstva zbožnosti, do tohoto Bohom chráneného mesta, z ktorého ako zo žriedla plynú vody čistého učenia do končín zeme. Do toho mesta prišli ako hrom alebo ako búrka či ako hlad, ešte skôr ako divoké stádo, aby zvrhli Pravdu...“
Uznesenie snemu postavilo svoje stanovisko na základe encykliky patriarchu Fótia. Uznesenie bolo poslano všetkým východnym patriarchátom a všetci patriarchovia ho (s menšími výhradami antiochijského) prijali súhlasne. Od toho času skončilo cirkevné spomínanie mena rímského patriarchu v diptychoch a na bohoslužnách na celém Východe (tj. bola prerušená cirkevná jednota celého Východu s Rímom).
[úprava] Epilóg
Humbert patril až do svojej smrti (1061) k najvplyvnejším členom rímskej kúrie. Jeden z jeho společníkov na ceste do Carihradu (Fridrich) sa neskůr stal pápežom (Štefan IX.). K nejlepším Humbertovým priateľom patril Hildebrandt, budúci pápež Gregor VII.
Z hľadiska historickej pravdy je potrebné odmietnuť také označenia ako „Keruliarov rozkol“, „východna schisma“ apod. V skutečnosti to bol Rím, kto vstúpil do rozkolu so všeobecnou cirkvou.
Tvrdenie, že sa obidve strany pri rozkole vzájomne prekliali, je hrubo zjednodušené a zavádzajúce.
Anatéma uvalená Humbertom, ktorú Rím ponechal v platnosti, sa týkala nielen patriarchu Michala, ale všetkých, ktorí s ním boli v zhode, takže sa (ako se hneď ukázalo) týkala vlastne všetkých východných biskupov a východných veriacich, ktorí boli v Ríme klasifikovaní ako schizmatici.
Anatéma vydaná potom carihradským snemom bola adresovaná konkrétnym osobám a nie všeobecne, čím východná cirkev ponechala otvorenú možnost zmieru. Každý pápež, ktorý by bol ochotný uznať, že Humbert a jeho spoločníci konali bez splnomocnenia svojej cirkvi, by mal stále otvornú cestu k opätovnému naviazaniu cirkevného společenstva. To sa však zatiaľ nestalo. Západna cirkev sa k Humbertovu činu síce oficiálne nevyjadrila, ale ani ho neodsúdila a neodvolala. Až v súčasnosti, keď sú však cirkevné učenie a praxe rímskych katolíkov už natoľko rozdielne a vzdialené od pravoslávia, že zmena postoja Ríma k Humbertovi a jeho činu nemá prakticky väčší význam pre obnovenie jednoty.
[úprava] P.S.
Samotná schizma nemala ešte taký praktický dopad, ako skôr vývoj udalostí, ktorý nasledoval v daľších storočiach. Schizma bola v praxi spečatená, keď západní kresťania prepadli Konštantínopol pri štvrtej križiackej výprave (1204), kde vojaci zo znakom kríža zabíjali východných kresťanov a zneucťovali a poškvrňovali najhorším možným spôsobom pravoslávne svätyne. Križiacké prepadnutie Konštantínopole
Daľšou pečaťou na rozkole bolo ustanovenie latinského cisárstva a latinského patriarchátu na troskách križiakmi prepadnutej Byzancie.
Dejiny nepoznajú žiadne "keby"; existuje však názor, že neskorší pád Byzancie do rúk Turkov bol mimo iného zapríčinený oslabením Byzancie zo strany Západu - tj. križiackými výpravami.
Daľším potvrdením rozkolu bola rada pokusov o cirkevnú Úniu pravoslávnych s Rímom, ktoré sú všetky vnímané na Východe ako pokus o duchovné znásilnenie a podrobenie pravoslávnych.
Základny prameň: Aleš Pavel, prof. ThDr., Cirkevné dejiny III. (2. vydanie, Univerzita P. J. Šafárika, Pravoslávna bohoslovecká fakulta, Košice 1993)
[úprava] Súvisejúce odkazy
- Michael Kerullarios
- Lev IX.
- Fotios
[úprava] Referencie
- Dějiny Byzance, Nakladateľstvo Academia, Praha 1992, Praha 1994.
- Dějiny Řecka, Nakladateľstvo Lidové noviny, Praha 1998.
- Cirkevní dějiny III, Aleš Pavel, Pravoslávna bohoslovecká fakulta
- Byzantologie, Kryštof biskup, Pravoslávna bohoslovecká fakulta
