Erich Ludendorff

Z Wikipédie

Erich Ludendorff
pruský a nemecký generál, politik
Narodenie	9. apríl 1865 Kruszewnia pri Posen (dnes Poznaň), Prusko (dnes Poľsko)
Úmrtie	20. december 1937 Tutzing, Nemecko
Pozri aj Biografický portál

Erich Ludendorff (* 9. apríl 1865, Kruszewnia – † 20. december 1937, Tutzing) bol pruský a nemecký generál, politik.

[úprava] Život

Jeden z najdynamickejších a najzdatnejších generálov pred prvou svetovou vojnou. Od roku 1895 dôstojník generálneho štábu, 1908 - 1912 šéf oddelenia.

Za prvej svetovej vojny šéf generálneho štábu 8. armády vo Východnom Prusku. Preslávil sa (spolu s generálom, poľným maršalom, von Hindenburgom) víťazstvom nad ruskými vojskami pri Tannenbergu vo Východnom Prusku v roku 1914 (spolu s maršalom von Hindenburg bol nazývaný hrdina od Tannenbergu) a tým, že za stratenej situácie v roku 1916 začal totálnu vojnu.

Od roku 1916 bol s maršalom von Hindenburgom v čele nemeckej armády (generálny ubytovateľ III. najvyššieho velenia pozemnej armády - OHL). Podporoval anexionistické vojenské ciele, najmä na východe (plány na presídlenie Slovanov). Vo februári 1917 inicioval obnovené vyhlásenie neobmedzenej ponorkovej vojny, neskôr mal rozhodujúci podiel na zvrhnutí ríšskeho kancelára Theobalda von Bethmann-Hollweg a jeho vystriedanie exponentom vojenského velenia G. Hertlingom.

Po neúspechu letnej ofenzívy v roku 1918 vo Francúzsku a zrútení balkánskeho frontu 29. septembra požiadal vládu, aby začala rokovania o prímerí a odporučil parlamentarizáciu systému. Po oznámení tvrdých podmienok prímeria usiloval o obnovenie bojov. 26. októbra bol zosadený, odišiel do Švédska.

Po návrate do Nemecka bol politicky aktívny vo zväzoch extrémnej nacionalistickej pravice. Podporoval Kappov puč v roku 1920, neskôr istý čas podporoval Adolfa Hitlera, bol účastníkom tzv. „pivnicového puča“ (nesprávny názov - „pivný puč“) v roku 1923. V procese s pučistami bol oslobodený. V rokoch 1924 - 1928 bol poslancom ríšskeho snemu za rôzne pravicové zoskupenia. Bol kandidátom nacionalistických skupín v prezidentských voľbách v roku 1925 (utrpel porážku). Pod vplyvom svojej druhej manželky Mathilde, rod. Spieß, rozvinul antikresťanské a antižidovské myšlienky, sám seba videl ako bojovníka za kultúru (Kulturkämpfer). Ku koncu života už nedosiahol významnejší politický vplyv. Bol spoluzakladateľom tzv. Tannenbergského spolku (1926 zal. - 1933 zakázaný) a Spolku pre poznanie Boha (1937 zal. - 1961 na zákl. spolkového ústavného zákona zakázaný).