Falanga (šík)

Z Wikipédie

Tento článok alebo jeho časť si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality. Pozri aj stránky Ako upravovať stránku a Návody a štýl alebo diskusiu k článku.

Falanx bola staroveká vojenská formácia (taktika), pri ktorej vojaci vytvorili jeden zomknutý šík o hĺbke viacerých radov.

Obsah 1 Taktické vlastnosti 2 Vývoj 2.1 Sumer 2.2 Grécko 2.3 Macedónska falanga 2.4 Neskoré využitie falangy

[úprava] Taktické vlastnosti

Falanga bola primárne určená na čelný útok.

Výhody:

• enormná čelná úderná sila, spredu bola inými druhmi formácii prakticky neporaziteľná, v čelnom boji schopná vyhladiť až 20 násobnú prevahu (menej organizovanej pechoty, napr. peržanov)
• enormná účinnosť proti jazdectvu

Nevýhody:

• nepružnosť, raz zvolený smer útoku sa počas boja nedal prakticky zmeniť
• zraniteľná na krídlach alebo v medzerách vo formácii
• bojovať mohla len na hladkej rovine - už jediný balvan alebo dokonca osamotene stojaci strom dokázal vytvoriť vo formácii trhlinu
• totálna neschopnosť bojovať v lese

[úprava] Vývoj

[úprava] Sumer

Najstaršia známa falanga je z vyobrazení lagašského kráľa Eannatuma, kde jeho falangy doslova rozdrvili vojská mesta Ummy. Postupne túto taktiku prebrali všetky sumerské štáty. Neskôr však boli objavené aj jej slabiny, keď v bitke pri Uruku zničili pohyblivé vojská akkadského kráľa Šarukkenua (Sargona) falangy kráľa Lugalzagesiho.

[úprava] Grécko

Najznámejšie sa však stali falangy v podaní gréckych vojsk. Gréci pravdepodobne prebrali tento spôsob boja práve od východných národov ako boli Sumeri či Akkadi. Ich falangy však boli veľmi dokonalé a vďaka perfektnému výcviku a kondícii (šport bol v tých dobách pre Grékov obľúbeným druhom zábavy) boli nesmierne silné. Grécka falanga, (nehľadiac na šírku) bola tvorená 8-12 radmi vojakov s kopijami a štítmi. Predný a zadný rad tvorili najskúsenejší vojaci.

Do hĺbky sa členila takto:

• Predný rad bojoval
• Stredné rady podporovali predný a vypĺňali medzery vzniknuté v dôsledku strát
• Zadný mal za úlohu zadržiavať demoralizovaných jedincov, ktorý sa rozhodli pre ústup

Šírkové členenie pozostávalo:

• ťažkoodenci - hopliti - stred zostavy
• ľahkoodenci - peltasti - krídla

Ťažkoodenci boli veľmi účinní na boj s kopijou, keď si nepriateľa držali od tela. V boji zblízka im bola kopija ale skôr na obtiaž, a preto sa ťažkoodenci navzájom kryli. Boli však tiež vyzbrojení krákymi mečmi. Na krídlach, hlavne na pravom (kde nebolo mžné krytie štítom) bola falanga veľmi zraniteľná. Preto boli na krídlach chránení ešte ľahkoodencami. Ich ďaľšou úlohou spolu s jazdou bol tiež boj proti pohyblivým ľahkodencom, ktorí mohli likvidovať pomalých ťažkoodencov na diaľku oštepmi (túto taktiku použil aténsky stratég Ifikratés v bitke pri Lechaione).

Najlepšie falangy mala Sparta. Najväčšiu reformu spravil Epameinóndás v bitke pri Leuktre, kde vytvoril tzv. kosý šík (loxé falanx), t.j. posilnil jedno krídlo a druhé spolu so stredom oslabil, čím predviedol jeden z princípov taktiky -mať prevahu na rozhodujúcom mieste.

[úprava] Macedónska falanga

‎

Macedónska falanga bola vrcholom dokonalosti falangy. Bola tvorená 32 radmi kopijníkov (pezetairi) so 6 m dlhými kopijami. Krídla a záloha boli tvorené peltastami. Jazda mala chrániť krídla alebo ešte častejšie napádať nepriateľské krídla a hrala mimoriadne aktívnu rolu. Velil jej osobne generál alebo sám kráľ. Ako použiteľná taktika zanikla po úplnej porážke Macedóncov Rimanmi v bitke pri Kynoskefalách a Pydne, kde sa ukázali byť falangy menej pohiblivé a bojaschopné než obratnejšie rímske légie.

[úprava] Neskoré využitie falangy

V stredoveku sa falanga používala menej, väčšinou sa miesto kopijí používali meče alebo iné zbrane ako napríklad halapartne a piky. Použitá bola napr. v bitke pri Dorostolone ruským vojskom. Použitiu falangy sa čiastočne podobalo použitie pechoty v boji s jazdectvom. Tiež známe sú škótske šiltróny zo škótsko-anglických vojen alebo švajčiarska batália. V tridsaťročnej vojne to boli tiež známi landsknechti. Falangám sa tiež čiastočne podobali strelecké šíky využívané pri lineárnej taktike v 17. až 19. storočí.