Leonid Iľjič Brežnev

Z Wikipédie

Leonid Iľjič Brežnev
sovietsky politik a vodca ZSSR v rokoch 1964 až 1982
Narodenie	19. december 1906 Kamenskoje, Ukrajina
Úmrtie	10. november 1982 Moskva, ZSSR
Pozri aj Biografický portál

Leonid Iľjič Brežnev, po rusky Леони́д Ильи́ч Бре́жнев (* 19. december 1906, Kamenskoje (dnes Dneprodzeržinsk, Ukrajina) – † 10. november 1982, Moskva) prvý tajomník (od roku 1964 do 1966 generálny tajomník ÚV KSSZ) a predseda Najvyššieho sovietu od 1960 do 1964 a tiež od 1977 do roku 1982.

[úprava] Život

Narodil sa v obci Kamenskoje na dnešnej Ukrajine v rodine kovorobotníka. Začal pracovať ako robotník, po skončení strednej aj vysokej školy technického smeru roku 1935 bol inžinierom v metalurgickom závode v Kurskej oblasti. V 17 rokoch vstúpil do Komsomolu (Komunistického zväzu mládeže) a o 6 rokov neskôr do Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (KSSZ), kde zastával stranícke funkcie na oblastnej úrovni. Počas druhej svetovej vojny bojoval na Kaukaze, Kryme, Ukrajine, v Poľsku. Ako politický činiteľ Sovietskej armády sa zúčastnil na oslobodzovaní Česko-Slovenska a na oslobodenom území pomáhal pri organizačných prácach komunistickej strany.

Po vojne pracoval v politickej správe armády a dosiahol hodnosť generálmajora. V politike sa pred ním odvíjala sľubná kariéra. Postupoval v straníckej hierarchii, až sa začiatkom 50. rokov prepracoval do blízkosti Josifa Visarionoviča Stalina a stal sa členom Sekretariátu Ústredného výboru (ÚV) KSSZ. Po smrti diktátora však stratil všetky vysoké funkcie a tri roky pracoval v službách strany v Kazachstane. Brežnev sa opäť objavil v Moskve roku 1957 v súvislosti s bojom o Stalinovo dedičstvo v Kremli, z ktorého vyšiel víťazne Nikita Sergejevič Chruščov a jeho ľudia. Brežneva považovali za jedného z nich. V prvej polovici 60. rokov sa v sovietskom štátnom a vojenskom vedení uskutočnilo niekoľko významných zmien, ktoré vyvrcholili roku 1964 odstránením Chruščova a jeho režimu. Brežneva vymenovali za prvého tajomníka ÚV KSSZ a jeho pozícia sa postupne upevňovala. Rýchlo skoncoval s Chruščovovým štýlom neustálych zmien, oprel sa o armádu, posilnil centrálne rozhodovanie z Moskvy, do vedenia vniesol stabilnejšie a pragmatickejšie metódy práce a aj ľud prijal zmenu v Kremli s uspokojením. XIII. zjazd KSSZ roku 1966 potvrdil novú líniu strany, ktorá bola súčasne neoficiálnou rehabilitáciou stalinizmu.

Brežnevovu éru charakterizoval vzostup ZSSR na pozíciu veľmoci rovnocennej USA. Vedúci politickí predstavitelia ZSSR signalizovali svoju pripravenosť rokovať s USA o znížení stavu vojsk v Európe. Brežnev sa štyrikrát stretol s americkým prezidentom a medzi najvyššími predstaviteľmi vedúcich krajín znepriatelených blokov boli podpísané zmluvy o obmedzení strategického zbrojenia SALT I. Vrcholným výsledkom toho úsilia bola Konferencia o bezpečnosti a spolupráci v Európe roku 1975 v Helsinkách. Roku 1968 sa Brežnev hlavnou mierou pričinil o inváziu vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska. V decembri 1979 nariadil vstup sovietskych vojsk do Afganistanu, kde sa po palácovom prevrate uskutočnenom komunistami, rozpútal boj medzi stúpencami starej a novej vlády. Nový režim, ktorý ZSSR podporil 100 000 sovietskymi vojakmi, nemal doma oporu, dokonca aj v samotnom Sovietskom zväze bola táto vojna veľmi nepopulárna.

Počas 18 rokov, keď bol Brežnev najmocnejším mužom Kremľa, sa pomery v ZSSR síce stabilizovali, no odmietaním progresívnych zmien sa zároveň konzervovali. Pod jeho vedením systém nedokázal adekvátne čeliť vnútropolitickým a ekonomickým problémom. Na sklonku jeho vlády bolo vedenie ZSSR prestarnuté a nehybnosť sovietskeho režimu sa skončila až po nástupom Michaila Gorbačova roku 1985.

Maršali Sovietskeho zväzu