Solidarita (Poľsko)

Z Wikipédie

Volebný plagát Solidarity, 4. jún 1989

Solidarita (po poľsky Solidarność) vznikla v roku 1980 ako nezávislé odbory, ale tiež predstavovala spoločenské hnutie vo vtedy komunistickom Poľsku.

V prázdninových mesiacoch prebehla v Poľsku vlna štrajkov, ktoré vyvrcholili v gdaňských lodeniciach (Stocznia Gdańska). Robotníci teraz nevyšli ako v roku 1970 do ulíc, zostávali v podnikoch - okupačný štrajk. Okrem zvyčajných odborárskych požiadavkov vyhlásili aj politické požiadavky: legalizáciu nezávislých odborov. Pre komunistov by to znamenalo koniec monopolu moci.

Koncom augusta 1980 sa vedúcou postavou stal elektrikár Lech Wałęsa (čítaj Vauensa) a v spolupráci s odborníkmi z radov demokratickej opozície (Tadeusz Mazowiecki, Bronisław Geremek) bol vypracovaný zoznam požiadaviek, ktorý okrem ekonomických bodov (zastaviť rast cien, zvýšiť platy, stavba bytov, lepšie pracovné podmienky, dlhšia materská dovolenka, voľné soboty) obsahoval aj požiadavky politické (nezávislé odbory, právo na štrajk, obmedzenie cenzúry, prístup rôznych spoločenských skupín k hromadným oznamovacím prostriedkom, prepustenie politických vezňov, obsadzovanie funkcií podľa kompetencií a nie podľa príslušnosti ku komunistickej strane PZPR). Odvolávali sa na ústavu Poľskej ľudovej republiky a rôzne medzinárodné dohody, ktoré PĽR podpísala, kde boli zakotvené rôzne práva občanov, a o ktorých si komunisti mysleli, že nikoho nenapadne, aby sa o ne zaujímal. Poľské úrady kapitulovali a 31. augusta 1980 podpísali vládni zástupcovia dohodu so štrajkujúcimi robotníkmi, ktorou PĽR pristúpila na požiadavky štrajkujúcich robotníkov.

Do jari 1981 vstúpilo do Solidarity 10 miliónov Poliakov. Solidarita vydávala vlastné noviny, čím prelomila štátny monopol na rozširovanie informácií. Solidarita však nemohla zájsť príliš ďaleko, pretože hrozila intervencia Sovietskeho zväzu, ako v roku 1968 v Česko-Slovensku.

Komunisti sa však nevzdali a 13. decembra 1981 Wojciech Jaruzelski vyhlásil výnimočný stav (po poľsky „stan wojenny“). Bola prerušená činnosť všetkých spoločenských organizácií vrátane odborových zväzov. Prokomunistické spolky však skoro získali súhlas k svojej činnosti, naopak Solidarita bola formálne delegalizovaná (október 1982). Hnutie však naďalej pracovalo v podzemí - vydávalo tlač, rozširovalo letáky, organizovalo pomoc pre prenasledovaných.

Koncom 80. rokov sa Solidarita znovu významnejšie aktivovala, najmä s postupujúcimi zmenami v Gorbačovovom Sovietskom zväze. Vo februári 1989 boli rokovania pri okrúhlom stole medzi zástupcami opozície a komunistickou vládou. Potom v apríli 1989 bola Solidarita znovu povolená a v poloslobodných voľbách vyhrali kandidáti Solidarity všetky miesta v parlamente, o ktoré sa mohla uchádzať vo voľbách (35 %). Ďalšie miesta (65 %) si ponechala komunistická strana PZPR a jej spojenci. Pretože komunisti mali prezidenta (Wojciech Jaruzelski), Solidarite pripadlo miesto premiéra, ktorým sa stal Tadeusz Mazowiecki.

V nových pomeroch sa vnútorne nesúrodá Solidarita postupne rozpadla.