Rosa Luxemburgová

Z Wikipédie

Rosa Luxemburgová

Rosa Luxemburgová; správne Rosalia Luxenburg(ová) - svoje priezvisko zmenila na „Luxemburg(ová)“ počas pobytu vo Švajčiarsku; (* podľa rodného listu 5. marec 1870, podľa vlastných údajov roku 1871 v Zamośći, okres Lublin v Poľsku; † 15. január 1919 v Berlíne) bola významná predstaviteľka európskeho robotníckeho hnutia a rozhodná proletárska internacionalistka.

Narodila sa ako najmladšie dieťa v rodine poľského židovského obchodníka s drevom. Vyrastala vo Varšave, kde sa veľmi skoro dostala do revolučného podzemia. Dostalo sa jej nezvyčajne dobrého gymnaziálneho vzdelania, a neskôr pokračuje štúdiom vo Švajčiarsku, kde bola v tom čase jediná univerzita prístupná ženám. Po nútenom odchode z Poľska v roku 1898 po ukončení skúšok na univerzite uzatvorila formálne manželstvo s Gustávom Lübeckom, aby získala nemecké občianstvo. Jej skutočnou láskou sa však stal ruský revolucionár Leo Jogiches (1867 – 1919), s ktorým sa spoznala vo Švajčiarsku. Bol jej spolupútnikom a spolubojovníkom, rovnako zapálený pre robotnícke hnutie. Rosa napísala Leovi takmer 1000 listov a ich vzťah trval celých 16 rokov. I po rozchode ostávajú v spojení a spolupracujú. Leo zomiera 10. marca 1919 rovnakým spôsobom ako Rosa.

V roku 1887 vstúpila do poľského revolučného robotníckeho hnutia, no v roku 1889 musela z politických dôvodov emigrovať do Švajčiarska. V roku 1893 spolu zakladala Socialistickú stranu Poľska a Litvy (SDKPiL). Od roku 1896 prispievala do teoretického listu nemeckej sociálnej demokracie „Neue Zeit“ (Nový čas). V roku 1897 získala nemecké štátne občianstvo, presídlila sa do Berlína a vstúpila do Sociálno demokratickej strany Nemecka (SPD), kde pôsobila ako žurnalistka, agitátorka, marxistická teoretička a antimilitaristka.

V roku 1905, počas Ruskej revolúcie, sa prechodne vrátila do Poľska, no po krátkom väzení sa v roku 1906 vrátila do Nemecka. Od 1907 vyučovala na politickej škole SPD politickú ekonómiu. 1904 - 1914 zastupovala SDKPiL v Medzinárodnom socialistickom politbyru. V roku 1913 vydala svoje hlavné dielo „Akumulácia kapitálu“, kde interpretovala imperializmus ako zákonitý dôsledok kapitalistického systému.

Bola proti účasti SPD vo vojne, stala sa vedúcou osobnosťou vnútrostraníckej ľavej opozície a založila v roku 1914 "Skupinu Internationale", a viedla spolu s Karlom Liebknechtom Spartakov zväz, ktorý z nej vznikol. Vo februári 1914 bola odsúdená za protivojenskú agitáciu na jeden rok väzenia. V rokoch 1916 - 1918 bola znova uväznená.

Ako politická autorka napísala početné kritické články a ekonomické analýzy: pred rokom 1914 medzi iným v „Leipziger Volkszeitung“, do roku 1918 tiež vo väzbe a ako vydavateľka a zakladateľka novín „Die Rote Fahne“. Koncom roka 1918 bola jednou zo zakladateliek Komunistickej strany Nemecka (KPD), ktorej stranícky program vyšiel hlavne z jej pera. Po neúspešnom Spartakovom povstaní, s ktorým nesúhlasila, bola spolu s Karlom Liebknechtom najprv ilegálne zatknutá a potom i zavraždená za nejasných okolností protirepublikánskými vojakmi - skupinou dôstojníkov Freikorpsu.