Komunizmus
Z Wikipédie
| Politický portál
|
| Politické ideológie |
| zoradené abecedne |
|---|
|
Anarchizmus, Egalitarizmus |
| Komunizmus |
| Príbuzné smery: Marxizmus, Leninizmus, Stalinizmus Predstavitelia: Politické strany (na Slovensku): |
| uprav box |
Komunizmus môže označovať:
- spoločenský systém založený na spoločnom vlastníctve výrobných prostriedkov, príp. aj pôžitkov; opak (okrem iného) kapitalizmu
- politické hnutia usilujúce sa o presadenie komunistického spoločenského systému v praxi
- (nepresne ale často) štátne zriadenie (režim, politický a spoločenský systém) a/alebo politická ideológia a prax sovietskeho totalitárneho typu s komunistickou stranou ako jedinou vládnucou stranou, ktorý prvýkrát vznikol Veľkou Októbrovou Socialistickou revolúciou v cárskom Rusku.
Obsah |
[úprava] Politická ideológia
[úprava] Raný komunizmus
Idea komunizmu vznikla v Európe dávno pred Marxom a Engelsom. Už v starovekom Grécku sa táto myšlienka spájala s mýtom o „zlatom veku“ ľudstva, keď spoločnosť žila v silnej rovnováhe, pred tým ako sa rozšírilo súkromné vlastníctvo. Niektorí poukazujú na Platónovu prácu Republika a na práce iných starovekých politických teoretikov zastávajúcich komunizmus vo forme spolunažívania, a tiež na staršie kresťanské sekty tak ako je to zaznamenané v Skutkoch apoštolov.
V 16. storočí anglický spisovateľ Thomas More vykresľuje vo svojej rozprave Utopia spoločnosť zaločenú na spoločnom vlastníctve majetku, ktorej vodcovia ju spravujú podľa princípu zdravého rozumu. V 17. storočí sa myšlienka komunizmu objavila znovu v Anglicku. Eduard Bernstein vo svojom diele Cromwell and communism prejednáva niekoľko zoskupení v Anglickej občianskej vojne. Hlavne Diggers zastávali čisté komunistické, roľnícke myšlienky a postoj Olivera Cromwella ku týmto skupinám bol prinajlepšom rozpoltený a často nepriateľský.
Kritika myšlienky súkromného vlastníctva pokračovala aj v ére osvietenia v 18. storočí, prostredníctvom mysliteľov ako bol Jean Jacques Rousseau. Spisovateľia ako Robert Owen sú tiež niekedy považovaní za komunistov. Poprvý krát použil slovo komunista Goodwyn Bamby v roku 1840, za francuzskym slovom communisme, počas rozhovou s Gracchus Babeuf a Abbé Constant o rovnostárstve. Bamby bol dopisovateľom Friedricha Engelsa.
Karl Marx videl primitívny komunizmus ako pôvodne spoločenské usporiadanie ľudstva v praveku. Keď bola spoločnosť schopná produkovať prebytok, vzniklo súkromné vlastníctvo, spoločnosť sa stala nerovná, vznikli sploločenské triedy a potom feudalizmus až do svojho súčasneho stavu kapitalizmu. Následne predpovedal, že ďalši krok vo vývoji ľudstva bude návrat komunizmu, ale na vyššej úrovni než keď ľudstvo praktizovalo primitívny komunizmus. Marx tiež vyjadril myšlienku, že v komunistickej spoločnosti peniaze niesu potrebné, pretože robotníci jednoducho vyrábaju to čo je potrebne pre nich a aj ostatných.
Vo svojej súčasnej podobe, komunizmus vyústil do hnutia pracujúcich v 19. storočí v Európe. V tom čase, ked zároveň prebiehala priemyselná revolúcia, socialistickí kritici pozorovali kapitalistickú ekonomiku, nevzdelaný pracujúci proletariát, pracovníkov v továrni ktorí pracovali v drsných podmienkach a rozširovanie rozdielov medzi chudobnými a bohatými.
[úprava] Marxizmus
Tak isto ako ostatní socialisti aj Marx a Engels usilovali o koniec kapitalizmu a systému, ktorý považovali za zodpovedný z vykorisťovania pracujúcich. Ale zatialčo skorši socialisti preferovali dlhodobú sociálnu reformu, Marx a Engels verili že ľudová revolúcia bola nevyhnutná a zároveň jediná cesta ku socializmu.
V súlade s Marxistickým argumentom pre komunizmu, hlavnou charakteristikou života ľudí v triednej spoločnosti je vykorisťovanie; a komunizmus je potrebný, pretože má za následok plnú realizáciu slobody ľudstva. Marx nasledoval Georga Wilhelma Friedricha Hegela v pochopení slobody nie len ako neprítomnosť nátlaku, ale ako prítomnosť morálneho uspokojenia. Verili, že komunizmus umožní ľuďom robiť to čo chcú, ale tiež dosiahnuť také medziľudské vzťahy, že ľudia nebudu potrebovať vykorisťovanie. Narozdiel od Hegela, existencia tohto mravného žitia v histórii je riadená oblasťou ideí, ale pre Marxa komunizmus vyšiel z materiálu, predovšetkým rozvojom výroby.
Marx zastával názor, že proces triedneho konfliktu a revolučného boja vedie ku víťazstvu proletariátu a založením komunistickej spoločnosti, v ktorej sa súkromné vlastníctvo časom zruší, čo znamená, že výrobky a životné prostiredky patria spoločnosti. Marx napísal niekoľko diel o živote v komunizme, čím načrtol len najzákladnejšie znaky komunistickej spoločnosti. V populárnom slogane, ktorý si osvojilo komunistické hnutie, bol komunizmus svet, v ktorom každý dáva podľa svojich možností a dostáva podľa svojich potrieb. The German Ideology bola jedna z mnohých Marxových prác, pojednávajúca o komunistickej budúcnosti.
-
"V komunistickej spoločnosti, kde nikto nemá výhradné pole pôsobnosti, ale každý sa môže stať vynikajúcim v hociktorom odbore v ktorom si želá, sploločnosť reguluje všeobecnú produkciu a toto mi robí príležitosť robiť jednu vec dnes a inú vec zajtra, poľovať ráno, rybárčiť popoludní, večer pásť dobytok, kritizovať po obede tak ako chcem, bez toho aby som sa stal poľovníkom, rybárom, pastierom alebo kritikom."
Marxovou trvalou víziou bolo pridať túto víziu do pozitívnej vedeckej teórie ako spoločnosť prešla cestou zákona ku komunizmu a politickej teórie, ktorá vysvetľuje, prečo revolučná aktivita bola potrebná.
Na konci 19. storočia sa pojmy socializmus a komunizmus často zamieňali. Avšak Marx a Engels zastávali názor, že komunizmus nevyšiel z kapitalizmu v rozvinutom štátle, ale vyšiel z tzv. „prvej fázy“, v ktorej boli triedne rozdiely eliminované, ale s pozostávajúcimi niektorými triednymi rozdielmi. Prvá fáza nakoniec určila cestu „vyššej fáze“, v ktorej boli rozdiely zrušené a štát uz viac nie je potrebný. Lenin často používal výraz socializmus vo vzťahu ku Marxom a Engelsom predpokladanej prvej fáze komunizmu a výraz komunizmus používal na označenie Marxovho a Engelsovho výrazu pre vyššiu fázu komunizmu.
Neskoršia orientácia, čiastočne rozšírená Leninom poskytla podporu pre mobilizačné znaky Komunistických strán v 20. storočí. Neskorší spisovatelia modifikovali Marxovu víziu pridelením ústrednej pozície štátu vo vývoji spoločnosti a dlhotrvajúcom období prechodu z prvotného socializmu na dosiahnutie plnohodnotného komunizmus.
Niektorí Marxovi vrstovníci, ako napr. anarchista Michail Bakunin obhajovali podobné idey, ale s rozličným názorom na to, ako dosiahnuť beztriednu spoločnosť. Anarchisti sa totiž snažia o zrušenie akejkoľvek štátnej organizácie.
[úprava] Kritika komunizmu
Množstvo spisovateľov a politických aktivistov publikovalo kritiku komunizmu. Boli nimi predovšetkým disidenti z krajín Sovietskeho bloku Alexander Solženicyn a Václav Havel; sociálni teoretici Hannah Arendtová, Raymond Aron, Ralf Dahrendorf, Seymour Martin Lipset, a Karl August Wittfogel; ekonomici Friedrich Hayek, Ludwig von Mises, a Milton Friedman; historici a ďalší sociálni vedci Robert Conquest, Richard Pipes, a R. J. Rummel, antikkomunistickí ľavičiari Ignazio Silone, Saul Alinsky, Richard Wright, Arthur Koestler a Bernard-Henri Lévy; novelistka Ayn Randová; a filozofovia Leszek Kołakowski a Karl Popper sú medzi kritikmi.
Niektorí spisovatelia predkladajú ako argument proti samotnému marxizmu nielen potlačovanie ľudských práv komunistickými režimami, ale poukazujú aj na udalosti v týchto krajinách, hlavne na Stalina, ktorý praktizoval nespravodlivé zaobchádzanie s ľuďmi. Niektorí z kritikov boli formálni marxisti, ako napr. Wittfogel, Silone, Wright, Koestler (a ďalší), ktorí prispeli esejami do knihy The God that Failed (názov nepoukazuje na kresťanského boha, ale na samotný marxizmus).
Komunistické strany mimo Varšavského paktu v krajinách Západnej Európy, Ázie, Latinskej Ameriky a Afriky sa veľmi odlišovali. Takže kritika aplikovateľná na jednu stranu nie je bezpodmienečne aplikovateľná aj na inú.
[úprava] Spoločenský systém
Ak odhliadneme od výnimiek ako:
- pravekej prvotno-pospolnej spoločnosti, v ktorej bol primitívny komunizmus
- od prvých kresťanských komunít, v ktorých bolo spoločné vlastníctvo
- a od kibucov, ktoré majú ku komunizmu veľmi blízko,
zdá sa, že buržoázni ideológovia pokladajú komunistický spoločenský systém za utópiu.
Už Platón spomína myšlienku zrušenia súkromného vlastníctva. Idea sa znovu vynorila až v 16. storočí u Thomas Moreho (utopický socializmus), na začiatku 17. stor. u Campanella (utopická teokracia - Slnečný štát), v 18. storočí u Mesliera a Gracchusa Babeufa. Išlo o utópie v pravom zmysle slova, pretože autori opisujú ideálnu spoločnosť, bez toho aby opísali spôsob ako k nej dospieť. Vzťahovali sa na poľnohospodársku spoločnosť, ktorá vtedy bola štandardom.
Na začiatku 19. stor. už navrhli Saint-Simon, Étienne Cabet, Fourier a Robert Owen konkrétne usporiadať spoločnosť do komunít (komún) ako protiklad rodiacej sa priemyslovej trhovej ekonomiky.
Moderný komunizmus založil Karl Marx spolu s F. Engelsom. Marx mal na celú vec iný názor, podľa neho sa má:
- zrušiť vlastnícky princíp (súkromné vlastníctvo), čím sa odstráni samoodcudzenie človeka
- vytvoriť voľné spojenie výrobcov (pracujúcich)
- výrobu zmeniť na spoločenskú činnosť, pri ktorej sa zruší rozdiel medzi duševnou a fyzickou činnosťou a potom aj deľba práce
Marxov súčasník P. Kropotkin nesúhlasil s Marxovou predstavou centralizovanej spoločnosti, pretože podľa neho obmedzuje individuálnu slobodu. Vnútorným protirečením komunistických teórií bola skutočnosť, že ľudia mali mať aj právo na rozdeľovanie pôžitkov rovným dielom, čo však predpokladá existenciu kritizovaného vlastníckeho princípu. Pokiaľ ide o praktickú realizáciu, Marx predpokladal, že v dôsledku „rastúcich rozporov v kapitalizme“ podmienky na realizáciu komunizmu časom vzniknú samé od seba.
[úprava] Politické hnutie
Komunistické hnutie bolo spočiatku súčasťou socialistického hnutia. Až po roku 1917 sa stúpenci bolševickej revolúcie rozišli s ostatnými socialistami a založili si vlastnú III. (komunistickú) internacionálu, čím sa komunistické (marxisticko-leninské) hnutie jasne odlíšilo od tzv. socialistov. Základným rozdielom medzi socialistami a komunistami bolo, že socialisti chceli zmeniť kapitalizmus v komunizmus evolučne a komunisti revolučne. Boľševické komunistické hnutie neraz v mene svetlých zajtrajškov, páchalo zločiny, porovnateľné s nacistickými zverstvami, násilným šírením kresťanskej viery v stredoveku alebo islamu prostredníctvom terorizmu v súčasnosti.
[úprava] Štátne zriadenie
V tomto prípade (čiatočne aj pri ostatných bodoch) sa pojem z veľkej časti kryje s pojmami socializmus, príp. reálny socializmus a často je ťažko ich odlíšiť. V samotných štátoch komunistického bloku sa však (aspoň v užšom zmysle) teoreticky rozlišovali pojmy:
- socializmus: spoločensko-ekonomický systém v podstate sovietskeho typu
- ľudová demokracia: akýsi predstupeň socializmu vo východnej Európe po druhej svetovej vojne, charakterizovaný (čisto) formálnymi črtami západných demokracií (zdanlivo viacero strán atď.)
- komunizmus: „projekt“ spoločnosti založený na spoločnom vlastníctve výrobných prostriedkov; toto „štádium“ samozrejme žiaden štát v praxi nedosiahol
Systém dodnes existuje v Kórejskej ľudovodemokratickej republike, do značnej miery na Kube a čiastočne v Číne, Vietname, Laose a Zimbabwe.
Reálny komunistický systém sa v mnohom odlišuje od svojho vzoru - marxistického modelu. Ide predovšetkým o charakteristiky ako totalita (vláda jednej – komunistickej – strany, prehnaná štátna byrokracia, odbory ako pomocný nástroj vlády), zachovanie triednych rozdielov (prinajmenšom na úrovni vládnuca vrstva verzus ostatní), zachovanie deľby práce, povýšenie marxizmu na akési náboženstvo (štátnu ideológiu) a pod.
Napriek určitému pozitívnemu vplyvu na prerozdeľovanie prostriedkov do sociálnej, kultúrnej a vzdelávacej oblasti, má systém v praxi ten vážny nedostatok, že výrazne spomaľuje ekonomický rast a modernizáciu, a tým dlhodobo ani tá najlepšia sociálna, kultúrna a pod. politika nemôže efektívne fungovať. Je to spôsobené okrem nedostatku motivačných faktorov pre obyvateľstvo aj tým, že aj tento systém, bez prirodzenej obmeny vládcov a bez princípu konkurencie často umožňoval, že sa k moci dostali neschopní a nevzdelaní ľudia. Okrem toho totalitný systém režimu v komunistických krajinách podporoval rôzne nekontrolované prenasledovanie a vraždenie obyvateľstva, takže mocenské zložky, najmä v Sovietskom zväze, zabili počas 20. storočia desiatky miliónov ľudí. Tento režim zaviedol do politiky 20. storočia aj také praktiky ako kult osobnosti, ktorým vynikal napríklad sovietsky diktátor Josif Stalin.
Faktom súčasnosti a zotrvávajúcou ukážkou komunistického vplyvu zostáva, že aj napriek tomu, že propagácia fašizmu je zakázaná, u komunistického režimu, ktorý je prinajmenšom rovnako neľudský, často žiadny takýto zákaz neexistuje.
[úprava] Obete komunizmu
Existuje viacero odhadov počtu ľudí odsúdených pri vykonštruovaných súdnych procesoch, či na základe nedemokratických zákonov ako sú popravy, justičné vraždy, koncentračné tábory, genocída. Tieto odhady sa pohybujú v miliónoch, ale väčšinou sa značne líšia. Asi najznámejším je kolektívne dielo Čierna kniha komunizmu od štyroch francúzskych, jedného poľského a jedného českého historika. Najviac obetí pripadá na stalinistický Sovietsky zväz a Čínu Mao Ce Tunga.
[úprava] Komunizmus na Slovensku
V Československu vznikla v roku 1921 v Prahe Komunistická strana Československa (KSČ). V roku 1938 bola jej činnosť na Slovensku zakázaná. Vedenie strany odišlo do Moskvy a po rozpade ČSR v roku 1939 sa KSČ na Slovensku organizačne osamostatnila a premenila na KSS s vedením v Moskve.
V parlamentných voľbách 26.5.1946 v znovu zjednotenom Československu bola na Slovensku KSS porazená Demokratickou stranou, zatiaľ čo v Čechách zvíťazila KSČ.
Vo februári 1948 (víťazný február), došlo ku komunistickému prevratu, po ktorom sa Československo stalo socialistickým štátnym útvarom až do roku 1989. Po prevrate v roku 1989 (nežná revolúcia) došlo na Slovensku ku prudkým demokratizačným zmenám.
[úprava] Vysporiadanie sa s komunistickou minulosťou
Po Nežnej revolúcii v roku 1989 boli na Slovensku zrušené Ľudové milície, ozbrojené zložky KSČ. Bola zrušená ústavou zaručená vedúca úloha KSČ v spoločnosti. Na internete boli zverejnené mená osôb, ktoré spolupracovali s komunistickou tajnou službou ŠtB. V Národnej rade SR bol prijatý zákon o protikomunistickom odboji.
