Stredoveká filozofia

Z Wikipédie

Stredoveká filozofia je etapa vývinu filozofie, ktorá nasledovala po starovekej filozofii a na ktorú nadväzovala novoveká filozofia; filozofické názory autorov, ktorí v stredoveku uvažovali o mieste človeka vo svete; dôležitá súčasť stredovekej kultúry; filozofia, ktorá sa vyvíjala približne od 5. stor. po Kr. (uvádza sa rok zániku Západorímskej ríše (rok 476)) do 14. stor.- 15. stor. (v stredoveku).

V Európe bolo náboženským pozadím tejto filozofie kresťanstvo (rímsky katolicizmus a byzantské pravoslávie), v Prednej Ázii a v arabských krajinách islam.

Stredné obdobie rozpracováva (ale aj rozmeľňuje) problémy a motivy, ktoré priniesla staroveká filozofia, často so zreteľnou tendenciou k dogmatizácii až končí pokusmi o veľkú syntézu (v Európe vrcholná scholastika, v Indii védánta, v Číne novokonfuciánstvo).

Za významné súčasti stredovekej filozofie sa pokladá patristika, scholastika, mystika, byzantská filozofia, arabská filozofia, židovská filozofia.

Filozofia plnila v tomto kontexte služobnú funkciu voči teológii.

Z vnútornej, duchovnej stránky naznačuje povahu stredovkej filozofie Augustínov výrok: Veď, aby si veril, a ver, aby si mohol vedieť (Intellige ut credas, crede ut intelligas). Jednota viery a vedenie je najpríznačnejšou črtou stredovekej filozofie. Nikdy v inej epoche západných duchovných dejín nevládla taká istota o existencii Boha, jeho múdrosti, moci a dobrote, o stvorenosti sveta, o jeho zmysluplnom usporiadaní a riadení.

Jednota a poriadok sú znameniami doby, tvrdí Hirschberger.

Významnou udalosťou pre rozvoj stredovekej filozofie bolo založenie falckej školy Karolom Veľkým.

[úprava] Začiatok a koniec

Názory na to, kedy začína stredoveká filozofia, sa rôznia: podľa jedného názoru, začiatok stredovekej filozofie spadá do začiatkov vznikania stredovekého feudálneho štátu, keď prvýkrát v 8. stor. vznikol konflikt medzi záujmami cirkevného a svetského panstva, konflikt medzi znalosťami potrebnými cirkvi a znalosťami nevyhnutnými pre svetskú administratívu, spor medzi teologickým myslením a myslením človeka, ktorý organizuje svoje spoločenské a kultúrne bytie. Podľa iných názorov začína koncom Západorímskej ríše, čiže v 5. stor. (r. 476). Počiatky stredovekej filozofie sa obyčajne hľadajú vo fuldskej škole.

Koniec stredovekej filozofie datujú do 15. stor. (rok 1453 - dobytie Konštantinopolu) alebo do 16. stor. (rok 1517 - začiatok reformácie).

[úprava] Vývin filozofie

V 5. storočí bol na Západe spor nestoriánsky (428-435) a spor semipelagiánsky (429-529); 415 vraždia kresťania novoplatónsku filozofku Hypatiu, 430 umiera sv. Augustín, najväčší kresťanský mysliteľ staroveku.

V 6. storočí cisár Justinián dal roku 529 zatvoriť filozofické školy v Aténach. Podľa niektorých autorov sa už do tohto storočia lokalizujú počiatky scholastiky.

V 7. storočí na Západe začiatkom 7. storočia vydáva Isidorus zo Sevilly 20 kníh Etymologiae, ktoré sú akousi encyklopédiou: okrem siedmych slobodných umení sa venuje aj lekárstvu, prirodovede, zemepisu a pod. Práca sa stala dôležitým prameňom všetkých podobných súborných diel až do konca stredoveku.

V 8. storočí Alcuin zakladá školu pri dvore Karola Veľkého a podieľa sa na založení školy vo Fulde.

V 9. storočí sa na Západe začína obdobie ranej scholastiky. Výraznejšie sa začína presadzovať islamská filozofia.

V 11. storočí sa filozofia na Západe sústreďuje na riešenie problému vedy a filozofie v protiklade k teológii; až na druhom mieste bola otázka nominalizmu a realizmu. Pretrváva obdobie ranej scholastiky.

V 12. storočí sa na Západe završuje raná scholastika; strediskom, ktoré má pre históriu filozofie 12. storočia výnimočný význam je škola v Chartres. V 12. st. zaznamenáva rozkvet islamská filozofia.

V 13. storočí je na Západe obdobie vrcholnej scholastiky: akási renesancia pred renesanciou, fundamentálny medzník spojený s objavom antickej filozofie a s novou organizáciou vedeckej práce vo forme univerzít. Preklady z arabčiny a dokonca z gréčtiny sa začali robiť už od polovice 12. stor., ale pravá prekladateľská explózia nastala v prvej polovici 13. stor. Najprv sa v Španielsku (najmä v Tolede) a na Sicílii prekladalo z arabčiny, neskôr sa antické diela prekladali priamo z gréčtiny. Na začiatku 13. stor. dochádza k niekoľkým ostrým zákazom zo strany cirkvi, ktoré obmedzovali čítanie, rozširovanie a komentovanie Aristotelových spisov. Zákazy sa datujú od roku 1209 (synoda v Paríži, kde okrem kliatby na Amalricha z Bene a príkazu spáliť diela Dávida z Dinantu odsúdili aj Aristotelovu fyziku a Aristotelovu metafyziku) a pokračujú v rokoch 1231, 1245, 1263. Týkali sa najmä Parížskej univerzity, ktorá vznikla okolo roku 1200, kde sa Aristotelove diela najskôr verejne čítali a komentovali.

V 14. storočí v Európe nastupuje neskorá scholastika.

V 15. storočí v Európe doznieva neskorá scholastika a dominuje renesančná filozofia. Významnou udalosťou v dejinách filozofie tohto storočia bolo založenie (1459) a činnosť novej Platónskej akadémie vo Florencii.

[úprava] Smery, školy, učenia

[úprava] Literatúra

Aaron, R. I.: The Theory of Universals, 1952
Arquilliere, H. X.: L'augustinisme politique. Essai sur la formation des théories politiques du moyen age, 1934
Antológia z diel filozofov. 3. zv. Patristika a scholastika, 1975
Hirschberger, J.: Geschichte der Philosophie. Bd. I. Altertum und Mittelalter, 1991
Legowicz, J.: Prehľad dejín filozofie, 1972