Matúš Čák Trenčiansky

Z Wikipédie

Matúš Čák Trenčiansky (* asi 1252 – † 18. marec 1321) bol uhorský šľachtic a vojvodca. Svojich čias najmocnejší muž a nekorunovaný kráľ celého západného a stredného Slovenska.

[úprava] Životopis

Uhorský šľachtický rod Čákovcov (Chak, Chaak) pochádzal z oblasti Ostrihomu, osídlenej tiež slovanským obyvateľstvom, a vlastnil celý rad panstiev na Slovensku, najmä v okolí Trenčína. Sám Matúš však tvrdil, že jeho prapredkovia boli Maďari.

Roku 1278 Matúš Čák na Moravskom poli viedol uhorskú ľahkú jazdu vo vojsku cisára Rudolfa I. proti českému kráľovi Přemyslovi Otakarovi II. V roku 1291 stál na čele vojska Ondreja III., ktoré dobylo Bratislavu obsadenú Henrichom z Kysaku (z Kösegu). Za odmenu dostal hodnosť správcu kráľovských stajní a bratislavského župana. Neskôr prestal sympatizovať s politikou Ondreja III. a na protest sa vzdal svojho úradu, uchýlil sa na svoje panstvo, ktorého centrom bol od roku 1296 Trenčín. V snahe odňať mu majetky a pokoriť ho vyslal proti nemu kráľ Ondrej III. výpravu, ktorá však nebola úspešná. Odvetdy viedol Matúš Čák politiku sledujúcu svoje osobné ciele, k čomu využíval všetky prostriedky, ktoré mu len poskytovalo vtedajšie politické vákuum. Po smrti Ondreja III. podporoval nástupníctvo českého kráľa Václava III., pričom pomáhal tiež poraziť jeho protikandidáta Karola Róberta. Za to mu Václav III. v Uhorsku známy skôr ako Ladislav V. 1. februára 1302 zveril celú Trenčiansku a Nitriansku stolicu, ktoré držal až do svojej smrti. Už nasledujúci rok však prešial spolu s Abovcami na stranu svojho nedávneho nepriateľa Karola Róberta.

Od roku 1304 vystupoval ako samostatný vládca. Prestal podporovať aj Karola Róberta. Roku 1310 bol vymenovaný za taverníka a jedného z troch palatínov krajiny, s územnou pôsobnosťou pre Horné Uhrosko. Na vrchole svojej moci v rokoch 1311 až 1312 ovládal alebo kontroloval 14 žúp a vlastnil vyše 50 hradných panstiev. Jeho vplyv siahal až na Spiš, ovládol Zvolenskú župu a mnohé panstvá. V Zadunajsku mu patril hrad Višegrád. Vďaka svojej neobmedzenej moci na vo zverených oblastiach krajiny začal odnímať majetky nepohodlným šľachticom a ponechával si ich pre seba. Vzhľadom na to, že tak činil aj cirkvi, bol roku 1311 oficiálne pozbavený funkcií. Jeho reálnej moci ho však kráľ nemal možnosť zbaviť. Matúš Čák si na Trenčianskom hrade zriadil vlastný dvor na spôsob kráľovského, pričom si stále počínal ako samostatný panovník. Jeho palatínom bol do roku 1318 Felicián Zach. V roku 1314 vpadol na Moravu ako spojenec rakúskeho vojvodu Fridricha Habsburgského a pri hrade Holíč odrazil vojsko Jána Luxemburského. Po bitke pri Rozhanovciach 15. júna 1312, kedy na bojisko prišli jeho vojská príliš neskoro na to aby zasiahli do boja, sa uzavrel vo svojej dŕžave. Roku 1318 mu zomrel jediný syn Matúš, a preto si za nástupcu vybral svojho príbuzného Štefana Čecha z rodu Šternberkovcov, cez ktorého majetky bola Matúšova dŕžava spojená s Moravou. Karol Róbert za pomoci magistra Donča zabral časť Matúšovych majetkov. Postavil sa proti nemu dokonca aj nitrianksy biskup, ktorý ho dal do cirkevnej kliatby. Matúš Čák Trenčiansky však neobmedzene a nezávisle vládol na majetkoch v Nitrianskej, Bratislavskej a Trenčianskej stolici až do svojej prirodzenej smrti 18. marca 1321.

O jeho význame svedčí fakt, že ešte aj v 15. storočí sa časť západného Slovenska tradične označovala ako Matúšova zem.

[úprava] Mýty a legendy o Matúšovi Čákovi

Matúš Čák Trenčiansky bezpochyby patrí medzi legendárne postavy slovenskej histórie a literatúry. Pre mnohé generácie slovenských národných buditeľov sa stal romatickým hrdinom vzdorujúcim Uhorskej moci a Matúšova zem sa stala akýmsi prototypom slovenského kniežatstva, ktoré zohralo nemalú úlohu pri slovenskom národo-uvedomovacom procese. V tomto duchu bol vyobrazovaný ako nositeľ emancipačných a historických ideí ukazujúcich Slovensko a Slovákov ako rovnoprávny celok a národ v mnohonárodnostnom Uhorskom štáte. Jeho činnosť však na jednej strane umožnila obyvateľstvu Horného Uhorska dlhšiu dobu žiť nezávisle na uhorskom panovníkovi, čím vytvorila podmienky pre uvedomenie si etnickej osobitosti tamojšieho prevažne Slovenského obyvateľstva, no na druhú stranu jeho dravé feudálne jendanie typické pre obdobie feudálnych nepokojov, brzdilo rozvoj hospodársta aj spoločnosti, ktoré spolu s neustálymi vojnami decimovali a ožobračovali oyvateľstvo.