Poľština

Z Wikipédie

Poľština patrí medzi západoslovanské jazyky rovnako ako čeština, slovenčina a lužická srbčina. Patrí teda takisto medzi slovanské jazyky, do rodiny indoeurópskych jazykov.

V 10. storočí boli západoslovanské jazyky do veľkej miery stále jeden jazyk, potom sa začali od seba rozchádzať, ale ešte v 14. storočí si Poliaci bez problémov rozumeli so Slovákmi i Čechmi. Veľa cirkevných slov je podobných češtine aj z toho dôvodu, že Poliaci prijali kresťanstvo od Čechov. V priebehu storočí poľština prijala veľa slov cudzieho pôvodu (z latinčiny, francúzštiny, nemčiny, češtiny), neprebehla tu žiadna veľká jazyková čistka.

Poľsky sa hovorí nielen v Poľsku, ale aj na územiach iných štátov s poľskou menšinou - v Česku, na Slovensku, Ukrajine, v Bielorusku, Litve. V dôsledku mnohých vysťahovaleckých vĺn v uplynulých 200 rokoch sa možno stretnúť s poľštinou prakticky všade.

Poľská abeceda obsahuje základné latinskú abecedu plus nasledujúce zvláštne písmenka: ą, ę, ó, ł, ć, ś, ź, ż, ń.

V poľštine neexistujú dlhé samohlásky, každá hláska má rovnakú dľžku. Prízvuk je, na rozdiel od slovenčiny, takmer vždy na predposlednej slabike.

Nosové samohlásky ą -Nosové o - napr. mąka /múka/ (ako on v slovenskom slove stonka), - napr. z mamą /s mamou/ (ako v slovenskom slove kombajn)

ę -Nosové e - napr. piętro /poschodie/ (ako v slov. slove renta) - ak sa nachádza na konci slova, tak sa nevyslovuje! napr. widzę kobietę /vidím ženu/ (čítaj „vidze kobiete“)

Samohlásky i/y sa narozdiel od slovenčiny veľmi líšia. Poľské mäkké i je rovnaké ako slovenské, ale y je omnoho tvrdšie, ale nemožno si ho mýliť s ruským „jery“ (mnohokrát, hlavne na konci slova, je počuteľné takmer ako e, v žiadnom prípade ho však ako „e“ nemožno vyslovovať. napr. kiedy - wtedy). Taktiež treba pamätať na to, že keď i sa nachádza po spoluhláskach z, s, c, dz, n zmäkčuje predchádzajúcu spoluhlásku (napr. zima /zima/ čítaj ako „źima“, nić /niť/ čítaj ako „ňić“ a keď nasleduje po i samohláska, tak sa už nevyslovuje (napr. siadać /sadať/ čítaj ako „śadać“, nie /nie/ čítaj ako „ńe“, v žiadnom prípade to nie je slovenské „nie“).

Samohláska ó sa vyslovuje ako krátke „u“, v žiadnom prípade nejde o slovenské ó (napr. mówię /hovorím/ čítaj „muvie“)

Poľská spoluhláska ł sa vyslovuje ako anglické „w“ (napr. był /bol/, łza /slza/ )

Dvojité w (v poľskej abecede ako „vu“, a slovenské jednoduché v ako nemecké „fau“ nie „vé“) je vyslovované ako slovenské „v“. Poľština používa v len v cudzích slovách. (napr. telewizja /televízia/, ale skratka TV!)

Poľské ń je vyslovované ako slovenské „ň“.

Poľština nepozná rozdiel medzi spoluhláskami h/ch, preto aj pre Slovákov je niekedy ťažké sa domyslieť, ktorú spoluhlásku z nich napísať. Väčšinou tieto spoluhlásky bývajú vyslovovane neznelo, len v niektorých výrazoch sú znelé (napr. huśtawka /hojdačka/ ako „chuśtafka“, chomik /škrečok/ ako „chomik“, ale napr.: tychże /týchto/ skôr ako „tyhže“).

Hlásky r a l nie sú v poľštine hláskotvorné, napr. slovenské slovo vietor sa delí ako vie-tor a preto sa číta ako dvojslabičné, ale poľské slovo wiatr je vyslovované ako jedna slabika.

Poľština rozlišuje tri rady sykaviek: 1. c, s, z vyslovujú sa ako slovenské „c, s, z“. (napr. centrum, sad, ząb /centrum, sad, zub/)

2. cz, sz, ż (tu taktiež patrí rz) sa vyslovujú ako slovenské „č, š, ž“. (S tým môžu mať problém Česi, lebo ich "č, š, ž sú mäkšie ako slovenské a poľské). Napr. szczotka, żona, morze /kefa, žena, more/.

3. ć, ś, ź sa vyslovujú veľmi mäkko, omnoho mäkšie ako české „č, š, ž“. Správnu výslovnosť dosiahneme tým, že zadnú časť jazyka trochu oprieme o podnebie a snažíme sa vysloviť normálne „č, š, ž“ (napr. ściana čítaj „śćana“, źle čítaj źle /stena, zle/).

Pozor! Často sa stáva, že spoluhláska rz býva vyslovovaná ako české ř, ale poľština ř nepozná (napr. poľské slovo morze nie je v žiadnom prípade moře, ale „može“.