Povstanie Štefana Bočkaja
Z Wikipédie
Povstanie Štefana Bočkaja bolo prvé zo šiestich protihabsburských stavovských povstaní. Prebiehalo v rokoch 1604-1606.
Obsah |
[úprava] Pomery pred povstaním
Štefan Bočkaj pôsobil ako poradca sedmohradského kniežaťa Žigmunda Bátoriho. Možnosť úplného oslobodenia Turkami obsadeného Sedmohradska videl iba v spojení s cisárskym dvorom. V 90. rokoch 16. storočia zastával v Prahe funkciu cisárskeho poradcu v otázkach sedmohradskej politiky. Po prehranej bitke pri Mezőkeresztesi v roku 1596 vzrástol tlak na Sedmohradsko z Osmanskej strany a Bátori sa vzdal kniežacej hodnosti prenechajúc Sedmohradsko cisárovi Rudolfovi II. Šľachta Sedmohradska sa však bála pomsty Turkov za spojenectvo s Habsburgovcami, a preto sa s nimi tajne spojila a uznala aj vazalský pomer k ich ríši. Začal sa odohrávať zápas o vojenské ovládnutie Sedmohradska Habsburgovcami sprevádzaný krvavými bojmi, plienením a konfiškáciami majetkov sedmohradskej šľachty. Znechutený Štefan Bočkaj odišiel do Poľska na svoje majetky a žil tam v politickej izolácii. Habsburgovci využívali protiturecké boje na presadzovanie centralizácie a rekatolizácie. Protestantom v Kráľovskom Uhorsku sa odoberali majetky a kostoly. Keďže Habsburská monarchia bola stále vo vojne s Turkami zvyšovala dane, aby mohla kryť vojnové výdavky. Nespokojní protestanti podali protest na sneme v Bratislave a arciknieža Matej, zastupujúci svojho brata Rudolfa II., im odpovedal, že sa v podobných protireformačných akciách nebude pokračovať. Cisár Rudolf II. však ich protest zamietol a zakázal na snemoch rokovať o náboženských otázkach. Z nepokojov v Kráľovskom Uhorsku ťažili najviac sedmohradskí emigranti. Po neúspešnom Sékeliho povstaní ušli na turecké územie a čakali tam na vhodnú príležitosť obnoviť za pomoci Turkov sedmohradské kniežatstvo. V roku 1604 sa im podarilo získať aj Bočkaja. Cisár sa dozvedel o spojenectve Osmanskej ríše s emigrantmi a prikázal zhabať Bočkajove majetky.
[úprava] Vypuknutie povstania
Bočkajovi teraz nič nebránilo, aby vojensky vystúpil proti Viedni a 15. októbra 1604 porazil so svojím trojtisícovým vojskom cisárskeho generála Barbiana Belgiojosa. V Bočkajovom vojsku bojovali prevažne hajdúsi. Boli to roľníci, ktorí pochádzali z kráľovských a slobodných hajdúchov a zastávali dovtedy úlohu v protitureckej obrane. Bojovali i v cisárskom vojsku, no po nasadení žoldnierov prišli o miesto. Belgiojoso sa stiahol na východné Slovensko a snažil sa neúspešne dostať do Košíc a Levoče. Obe mestá ho odmietli ako vykonávateľa rekatolizačných opatrení. Uchýlil sa na Spišský hrad a zvyšky jeho vojska prešli do Liptova a Turca, kde rabovali poddanské dediny. Bočkaj využil počiatočný úspech na obsadenie Košíc 12. novembra a postupne sa pod jeho vplyv dostalo takmer celé východné Slovensko.
Miestni šľachtici sa k nemu pridávali z donútenia, pretože im hrozila konfiškácia majetkov alebo ich spustošenie. Viedeň sa spoliehala na 10 000 vojakov pod vedením Juraja Bastu. Jeho armáda porazila časť Bočkajovho vojska pri Ožďanoch a pri obci Edelény v Boršode, no na vpád do Košíc nemal dosť síl a usadil sa v Prešove. Bočkaj získal nové posily od Turkov a od východoslovenského magnáta Valentína Drugeta. S nimi dosiahol úspechy v Novohradskej a Hontianskej stolici. Ovládol Fiľakovo, Sečany, Ďarmoty, Krupinu a iné mestá.
[úprava] Bočkaj kniežaťom
Už vtedy sa však začali prvé snahy o uzavretie mieru, ale dopadli neúspešne. Bočkaj žiadal pre šľachtu obnovenie jej starých práv a slobôd. Pre seba chcel získať titul sedmohradského kniežaťa a pre vyššie vrstvy slobodu náboženského vyznania. Na poddaných však nemyslel. V jeho vojsku začal prevažovať počet šľachticov, ktorí odmietali bojovať po boku veliteľov hajdúskych a tureckých oddielov. Bočkaj musel ustúpiť požiadavkám šľachty, a aby si udržal podporu, dal popraviť vodcu hajdúchov Blažeja Lipaja. Potom vymenoval nových šľachtických veliteľov svojho vojska na čele s Valentínom Drugetom. 21. februára 1605 zvolila šľachta Bočkaja za knieža Sedmohradska a v apríli 1605 na sneme v Szerencsi za knieža Uhorska. Turecký sultán mu okrem spomenutých posíl poslal korunu a meč ako symbol vazalskej podriadenosti a prísľub ročnej podpory 10-15 tisíc zlatých.
[úprava] Ofenzíva na západ
Krátko potom spustili povstalci ofenzívu smerom na sever a západ. V ten istý mesiac obsadili Banskú Bystricu, Kremnicu a stredoslovenské banské mestá. V máji až júli ovládli Trenčín, Nitru, Trnavu a nakoniec celé západné Slovensko s výnimkou Bratislavy. Bočkajove vojská sa dostali až na južnú Moravu a do Rakúska, kde plienili dediny a mestečká. České a moravské vojská podnikli preto odvetný útok. Dobyli Skalicu, Holíč, Šaštín, Branč, dostali sa na juhu k Trnave a na severe k Trenčínu. V októbri Bočkaj vtiahol s vojskami do Nových Zámkov, Levíc, Novohradu a Ostrihomu a stal sa tak fakticky pánom Sedmohradska a jadra Kráľovského Uhorska.
[úprava] Viedenský mier
V povstaleckom tábore dochádzalo stále častejšie k nezhodám. Šľachta si presadzovala vlastné záujmy, snažila sa získať skonfiškované majetky prívržencov cisárskeho dvora a nebola ochotná podporovať povstanie materiálne. Upadala aj disciplína a bojová morálka hajdúchov. Roztržky boli tiež medzi Bočkajovými povstalcami a Turkami, preto sa na naliehanie Štefana Ilešháziho, ale aj Valentína Drugeta, rozhodol Bočkaj uzavrieť mier s Habsburgovcami. Cisárska pokladnica vyčerpala svoj obsah pätnásťročnou vojnou s Turkami, takže ochota rokovať bola aj na druhej strane. Obe strany uzavreli mier 23. júna 1606 vo Viedni. Bočkaj získal vládu nad Sedmohradskom, Satumarskou, Berežskou a Ugočskou stolicou. Stolice mali po jeho smrti pripadnúť Kráľovskému Uhorsku. Uhorským stavom sa potvrdili výsady, mal sa obsadiť úrad palatína, ústredné uhorské úrady a posádky v pevnostiach. Privilegovanému obyvateľstvu sa zaručovala náboženská sloboda a účastníkom povstania sa udelila amnestia.
[úprava] Problémy s uznaním mieru
Boje sa však nemohli skončiť, kým Viedeň neuzavrie mier s Turkami. Cisár Rudolf II. sa zdráhal podpísať mier s Portou a uznať podmienky Viedenského mieru. Vypukli znovu vzbury hajdúchov, ktorí žiadali potvrdiť svoje slobody priznané Bočkajom. Arciknieža Matej im ich schválil a získal si ich na svoju stranu. Napriek odporu Rudolfa podpísal 11. septembra 1606 mier s Turkami pri vtedajšom ústí rieky Žitavy, v ktorom sa zaviazal zaplatiť 200 tisíc zlatých a ponechať im okupované územie. Obidve zmluvy ratifikoval snem v Bratislave v roku 1608.
[úprava] Pozri aj
- Protihabsburské stavovské povstania
- Štefan Bočkaj
- Pätnásťročná vojna
[úprava] Referencie
- Cambel, S. a kol.: Dejiny Slovenska II - VEDA Bratislava, 1987
- Tibenský, J. a kol.: Slovensko I Dejiny (2. vyd.) - OBZOR Bratislava, 1978
