Zimná vojna
Z Wikipédie
Zimná vojna (finsky Talvisota) je súčasťou druhej svetovej vojny. Prepukla 30. novembra 1939, keď ZSSR bez vyhlásenia vojny napadol Fínsko (za čo bol vylúčený zo Spoločnosti národov). Vojna skončila prímerím 13. marca 1940. Fínsko bolo prinútené odstúpiť rozsiahle územia (Rybársky polostrov, Ladožskú Karéliu a Karelskú šiju). Nepresvedčivý výkon Červenej armády v tejto vojne viedol k prudkému prepadu jej prestíže a presvedčil Hitlera, že ZSSR ľahko porazí. Na druhej strane Červená armáda tak dostala šancu vykonať určitú reorganizáciu a nápravu niektorých chýb. Navyše na poste komisára pre obranu nahradil Klimenta Vorošilova Semjon Timošenko, čo Červenej armáde veľmi prospelo.
Obsah |
[úprava] Pred Zimnou vojnou
Útok na Fínsko predstavoval ďalší krok v expanzii ZSSR posvätenej Paktom Ribbentrop-Molotov. Medzi Fínskom a Sovietskym zväzom existoval pakt o neútočení uzatvorený v roku 1932 a neskôr predĺžený, hoci vzťahy medzi oboma krajinami boli na bode mrazu. ZSSR prijal na svojom území veľkú časť komunistov ktorí utiekli z Fínska po porážke ich povstania, verejne označoval Fínsko ako „budúcu zväzovú republiku“ a viedol štvavú kampaň proti tejto krajine a jej predstaviteľom. Fínsko bolo pobúrené spôsobom, akým ZSSR „naplnil“ prísľub autonómie pre Východnú Karéliu, ktorý zložil v roku 1920 pri uzatváraní mierovej zmluvy z Tartu a prijalo na svojom území utečencov z tejto oblasti.
V roku 1939, po likvidácii Poľska a vynútení si jednostranne výhodných zmlúv o vojenskej a hospodárskej spolupráci s Litvou, Lotyšskom a Estónskom, sa ZSSR obrátil na Fínsko s návrhmi na vyriešenie niektorých závažných politických problémov a otázok. „Seriózne“ návrhy, ktoré pod zámienkou nutného vojenského zabezpečenia Leningradu a Fínskeho zálivu a zlepšenie hospodárskej spolupráce predniesol, boli úplne nehorázne:
- uzatvorenie zmluvy o hospodárskej spolupráci (pre Fínsko jednoznačne nevýhodné)
- uzatvorenie zmluvy o vojenskej spolupráci obsahujúcej tieto body:
- právo podporiť Fínsko v prípade bližšie nešpecifikovaného ohrozenia aj bez žiadosti fínskej vlády
- právo zriadiť v Hanko vojenskú základňu Červenej armády
- právo presúvať po fínskom území jednotky
- právo vojensky využívať prístav Petsamo
- záväzok Fínska vojensky podporiť ZSSR proti útoku kohokoľvek
- vydanie strategicky dôležitých ostrovov vo Fínskom zálive
- vydanie strategicky dôležitého územia na Rybárskom polostrove
- presunu hranice na Karelskej šiji ďalej na západ na líniu Koivisto - Lippola, pričom Koivisto - opevnená armádna základňa strážiaca južné krídlo a tylo Mannerheimovej línie a vstup do Viipurského zálivu mala pripadnúť ZSSR. Táto zmena hranice by navyše nenapraviteľným spôsobom narušila aj samotné hlavné pozície Mannerheimovej línie a celkom by ju tak znehodnotila.
Ako kompenzáciu za toto všetko ponúkol ZSSR dvojnásobne väčšie územie severne od Ladožského jazera v oblasti Repola. Okrem neprijateľnosti výmeny z vojenského hľadiska to znamenalo, že výmena bola neakceptovateľná aj ekonomicky - za hospodársky nesmierne dôležitú oblasť s rozvinutým priemyslom a pobrežné vody s významným rybolovom bolo Fínsku ponúknuté chudobné územie, ktoré Červená armáda počas potlačovania povstania vo Východnej Karélii celkom spustošila.
Fínsko po dlhom jednaní vyjadrilo ochotu vydať niektoré ostrovy vo Fínskom zálive a Rybársky polostrov, pristúpiť na menšiu výmenu území na Karelskej šiji a akceptovať niektoré aspekty hospodárskej spolupráce, ale kategoricky odmietlo vojenskú spoluprácu, najmä potom vojenské využívanie svojich prístavov Červenou armádou a umiestnenie jej základní na svojom území, pretože by to bolo v rozpore s jeho poňatím štátnej suverenity a neutrality. V tejto pozícii vytrvalo aj cez otvorené vyhrážanie vojnou.
Zámienkou k vojne sa stal tzv. Mainilský incident, zinscenovaný Sovietskym zväzom.
[úprava] Plány strán
[úprava] Fínsko
Fínsko pochopiteľne nemohlo dúfať, že sa obrovskému agresorovi ubráni, bolo však odhodlané vzdorovať a dúfať, že príde pomoc. Maršal Mannerheim opakovane prehlasoval (na tajných poradách a ku svojim dôverným práteľom), že bude schopný zadržiavať Červenú armádu mesiac, maximálne dva a že pokiaľ počas tejto doby nepríde podstatná pomoc, Fínsko bude porazené.
Jeho plán spočíval v urputných zdržiavacích a ústupových bojoch a čo najdlhšom možnom držaní Mannerheimovej línie. Na otázku, či existuje alternatíva k nepriateľskej pomoci, sa tváril skepticky - prehlasoval, že jedinou ďalšou alternatívou je boj až do horkého konca, s malou nádejou, že ZSSR príde k názoru, že mu to za to nestojí. Evidentne nedával príliš nádej takémuto vývoju, pretože podľa neho Rusi nikdy neoplývali starosťou nad tým, aké majú straty.
[úprava] ZSSR
Stalin bol rozhodnutý Fínsko dobyť ako celok. Plán, ktorý podľa jeho a Vorošilovových pokynov vypracoval Mereckov predpokladal rýchle zlomenie odporu podstatne slabšieho nepriateľa a rýchle obsadenie Fínska. Zrútenie zle vyzbrojenej a nepočetnej fínskej armády sa očakávalo zhruba po 14 dňoch bojov a na 21. december bol pre Stalina prichystaný špeciálny darček k jeho šesťdesiatinám - kapitulácia Helsínk. Pre príležitosť vojenskej prehliadky v dobytom hlavnom meste bol dokonca zložený dokonca nový pochod (ktorý potom ležal viac ako 60 rokov v zásuvke).
Červená armáda naplánovala úder ako veľkoryso poňatý vpád po celej dĺžke hranice, vedený v intenciách bleskovej vojny, ako ju Wehrmacht predviedol v Poľsku. Fínsko malo byť počas niekoľkých dní roztrhané na kusy a jeho armáda zničená. Plán natoľko počítal s naprostým a rýchlym úspechom, že na ňom bol závislý a keď sa potom zrútil časový rozvrh, viedlo to k reťazovej katastrofe, ktorá postihla bez výnimky všetky invázne zoskupenia. Celkovo vzaté bol celý plán útoku natoľko nezmyselný, že by sme našli iba málo otrasnejších príkladov úplnej neschopnosti a nekompetencie v plánovaní a príprave operácií za celé 20. storočie.
Niektoré zásadné nedostatky ruského plánu:
- hrubé podcenenie schopností protivníka a precenenie vlastných schopností
- nepochopiteľné presvedčenie, že Fíni nebudú vážnejšie bojovať
- neschopnosť zaistiť zásobovanie jednotiek a pripraviť ich na vojnu v subarktických podmienkach
- úplne neadekvátna výzbroj a výstroj, najmä na severe
- celkom nezmyselné rozmiestnenie a nasadenie jednotiek
- predčasné zahájenie operácií (niektoré jednotky neboli ešte pripravené)
- neschopnosť vykonať prieskum a získať zmysluplné spravodajské informácie
- prílišné spoliehanie na moment prekvapenia (ktorého nakoniec nebolo dosiahnuté)
- spoliehanie sa na pomoc neexistujúcej prosovietskej komunistickej opozície
- plánovanie evidentne neuskutočniteľných operácií (vylodenie na južnom pobreží Fínska)
- ignorovanie technických limitov vozidiel a nových zbraní
[úprava] Sily strán
[úprava] Priebeh vojny
Zimnú vojnu možno všeobecne rozdeliť na dve až tri fázy. Dvojfázový variant delí vojnu podľa zahájenia prvej a druhej ofenzívy (prvá fáza 30. november až 31. január, druhá 1. február až 13. marec), v trojfázovom variante sa od prvej fázy oddeľuje tzv. kľudné obdobie, tj. obdobie relatívneho kľudu na juhu a likvidácia ruských jednotiek fínskymi protiofenzívami severne od Ladožského jazera (cca 21. december - 31. január).
[úprava] Prvá fáza
Prvý útok Červenej armády skončil naprostým debaklom a zničením podstatnej časti inváznych síl, čo vyústilo 21. decembra 1939 do zastavenia útočných operácií Červenej armády na prakticky celom fronte. Červená armáda sa na Karelskej šiji nedokázala prebiť cez Mannerheimovu líniu a bola porazená v prvej bitke pri Taipale a prvej bitke pri Summe. Jej straty tu boli veľké, ale ešte horšie dopadli ruské jednotky severne od Ladožského jazera. Útok po severnom brehu Ladožského jazera bol odrazený a invázne jednotky väčšinou zničené (pozri bitka na Tolvajärvi), útok na Kollaa zlyhal a bol utopený v krvi, útok na Lieksa bol odrazený a invázne sily rozprášené, útok na Kuhmo skončil obkľúčením elitnej 54. divízie, útok na Suomussalmi naprostým zničením 47. armádneho zboru, útok v oblasti Salla obkľúčením inváznych síl a útok cez Petsamo urýchleným ústupom a veľkým množstvom mŕtvych. Námorná vojna bola obmedzená zamrznutým morom (jediný význam malo sovietske vylodenie v Petsame). Podobné pokusy na začiatku vojny pri pobreží fínskeho zálivu stroskotali na mínových poliach a pobrežných batériach. Vzdušná vojna sa vyvíjala v znamení drvivej početnej prevahy sovietskeho letectva, ktoré však malo neúmerne vysoké straty a nedokázalo neutralizovať Ilmavoimat. Jeho vojenský prínos bol navyše relatívne nízky, sústredilo sa hlavne na bombardovanie civilných cieľov za frontom.
[úprava] Druhá fáza
ZSSR v priebehu januára presunul na front čerstvé sily a urobil doplnenie všetkých jednotiek, pri ktorých to bolo možné (hlavne na Karelskej šiji a v Ladožskej Karélií). Došlo k výrazným zmenám vo velení, Mereckov bol v podstate degradovaný na jedného z veliteľov na Karelskej šiji a velenie nad operáciami prevzal Semjon Timošenko, ktorému boli poskytnuté všetky dostupné zdroje, vrátane prakticky všetkých dostupných schopnejších dôstojníkov a kvalitnejších jednotiek. Útok, vedený takmer trojnásobnou silou, bol obnovený 1. februára 1940 a Timošenko ho koncipoval tak, ako mal byť koncipovaný už ten prvý: ako masívny úder na Karelskej šiji, charakterom zodpovedajúci mohutnej materiálnej bitke. V takomto type boja menšia fínska armáda postrádajúca zálohy aj dostatočné zásoby munície totiž nemohla držať krok dlho.
Ťažiskom úderu bol priestor Viipurskej brány, oblasť okolo Summy a jazera Muolaa. Podporné údery, ktoré nútili Fínov trieštiť sily, boli vedené po celej šírke Karelskej šije so zreteľným dôrazom na priestor Taipale a v oblasti Ladožskej Karélie. Inak boli nové sily vyslané iba do priestoru Kuhmo, aby oslobodili vzdorujúcu 54. divíziu.
Vzdušná prevaha sovietskeho letectva dosiahla ohromných rozmerov a ono sa konečne začalo sústreďovať aj na vojenské ciele. Ilmavoimat robil čo mohol a spôsoboval mu aj s pozemnou protilietadlovou obranou neúmerné straty, ale účinok jeho akcií bol iba dočasný a lokálny. Ruské letectvo ochromilo presuny fínskych jednotiek a ich logistiku. Za tejto situácie proste už nebolo možné vydržať. Pokusy Červenej armády o oslobodenie 54. divízie síce skončili debaklom a fínske jednotky v Ladožskej Karélii vydržali nápor (ale len s najvyšším vypätím. V dlhšom časovom horizonte by boli najskôr vyhladené), ale situácia na Karelskej šiji bola neudržateľná.
Po štrnástich dňoch zúrivých bojov boli prelomené stredojužné úseky hlavnej pozície Mannerheimovej línie v oblastiach Summy a jazera Muolla. Fíni ustúpili a vzápätí znovu zarazili nepriateľský nápor na rezervných pozícách Línie, ale soveti zmenili smer úderu a využili vo svoj prospech krutú zimu, keď vstúpili na ľad Fínskeho a Viipurského zálivu. Rezervná línia tak bola obídená a improvizovaná obrana pobreží nedisponovala adekvátnymi prostriedkami k zastaveniu úderu. Nakoľko posledné strategické rezervy boli vrhnuté do bojov počas ústupu z hlavnej línie, museli byť k jeho obrane stiahnuté jednotky bojujúce na fronte, najmä potom severne od Ladožskej Karélie, kde bola situácia lepšia.
Napriek tomu po ďalších 20 dňoch zúrivých bojov prenikli sovietske jednotky na západný breh Viipurského zálivu. Krok za krokom sa prebíjali vpred cez nepočetné elitné jednotky privolané narýchlo z Laponska aj ich početnejšie, ale menej kvalitné posily z radov rezervistov a osemnásť ročných odvedencov a obkľúčovali Viipuri. Fíni pritom nemali pomaly kam ustúpiť - pád Viipuri by znamenal rýchle obkľúčenie hlavných síl bojujúcich na Karelskej šiji a pokiaľ by tieto ustúpili aj s Viipurskými jednotkami, front by sa rozšíril natoľko, že by ho fínska strana už nedokázala pokryť. Mannerheim siahol k poslednému zúfalému kroku, keď prikázal odstreliť stavidlá a hrádze prieplavu Saimaa, aby vzniknuté zálplavy zbrzdili nepriateľský postup a pripraviť sa ku stiahnutiu na západ, ale bolo mu jasné, že to prinesie iba malý odklad konca. Hoci ešte 13. marca, kedy vstúpilo do platnosti prímerie podpísané deň pred tým, držala fínska armáda frontovú líniu (nezrútila sa teda a nezaujala kruhovú obranu, ako tvrdia niektoré publikácie) aj úzky koridor k Viipuri a v oblastiach Viipuri, Vuoksi, Taipale a Kollaa zúrili urputné boje.
[úprava] Koniec vojny a následky
Zimná vojna skončila Moskovským mierom 13. marca 1940, v ktorého podmienkach Fínsko muselo odstúpiť veľkú časť svojho územia a pristúpiť na väčšinu ruských podmienok.
Prečo sa vlastne Stalin rozhodol dočasne vzdať ovládnutia Fínska, keď cieľ bol tak blízko a v prvej fáze vojny to odmietal? Zoznam dôvodov je tu, o miere významu každého z nich možno samozrejme špekulovať:
- obával sa hrozby francúzsko-britskej intervencie a bombardovania kaukazských ropných polí
- bol k tomu tlačený svojim nemeckým spojencom
- mal skreslené predstavy o stave fínskej armády (bola v horšom situácii než predpokladal)
- bol šokovaný a zdrvený otrasným výkonom Červenej armády
- pociťoval úctu k fínskemu protivníkovi
- Fínsko sa v jeho uvažovaní presunulo z pozície malého problému na veľký a on sa rozhodol nechať si ho na koniec (po spracovaní Pobaltia a Rumunska)
- mal obavy, že sa boje pretiahnu hlboko do jari, kedy sa celé Fínsko zmení na jednu obrovskú bažinu, absolútne nevhodnú na vedenie útočných operácií. Predstava vojny pokračujúcej za týchto podmienok predstavovala pre Červenú armádu i Stalina osobne skutočnú nočnú moru.
Zimná vojna mala za následok tri veci svetového významu:
- prudký pokles reputácie Červenej armády v očiach všetkých
- reorganizáciu a mnohé zlepšenia v Červenej armáde + odstránenie Vorošilova z jej vedenia (niektorí odborníci zastávajú názor, že bez tohto by Červená armáda bola v roku 1941 rozdrvená a ZSSR zničený)
- spečatila osud Nórska, pretože presvedčila Hitlera o neochote Francúzska a Británie rešpektovať Nórsku neutralitu a teda aj nutnosti obsadiť Dánsko a Nórsko a to čo najskôr.
[úprava] Straty
Fínska armáda stratila počas Zimnej vojny asi 71 000 mužov (22 830 mŕtvych a 48 700 ťažko ranených), straty Červenej armády zostávajú záhadou. Pôvodne priznané straty (100 000 mužov) boli novinármi prijaté s takým posmechom, že boli hneď na to opravené na najskôr 150 000 a potom 200 000 mužov. Postupom času, ako sa uvoľňoval režim v Sovietskom Zväze, poťažne Rusku, sa objavovali ďalšie skôr utajené dokumenty a spolu s tým „rástli“ straty Červenej armády. V súčasnej dobe ruskí vojenskí historici vyčísľujú straty Červenej armády 131 486 mŕtvych či zmiznutých a 264 908 chorých alebo zranených. Ďalej pripúšťajú stratu 600 lietadiel (proti 70 fínskym) a zničenie alebo vyradenie asi 3 500 ruských tankov a obrnených vozidiel (Fíni ich stratili asi 16). Fíni odhadli straty Červenej armády na niečo medzi 400 000 až 600 000 mužov.
Nakoľko ani jedna zo strán nepovažovala výsledok vojny za definitívny a Sovietsky zväz v nasledujúcom období neustále zvyšoval napätie a hrozby voči Fínsku (napr. násilný záber Litvy, Lotyšska a Estónska, Petsamská kríza, zasahovanie do fínskych prezidentských volieb, nerešpektovanie podmienok prímeria - Kríza v Enso atď.), vznikla medzi oboma štátmi extrémne výbušná situácia, ktorá vyústila v roku 1941 do Pokračovacej vojny.
[úprava] Ďalšie súvisiace články
- Dejiny Fínska
- Fínsko a druhá svetová vojna
- Carl Gustaf Emil Mannerheim
- Fínska armáda
- Fínska občianska vojna
- Pokračovacia vojna
- Laponská vojna
- Taktika motti
[úprava] Známe osobnosti v zimnej vojne
- Christopher Lee, britský herec, ako dobrovoľník
[úprava] Referencie
- Engle, Eloise; Paananen, Lauri: Zimná vojna: Útok ZSSR proti Fínsku (po česky)
- Luukanen, Antero Eino: Stíhač nad Fínskom (po česky)
- Czarnotta, Zygmunt; Moszumanski, Zbigniev: Wojna zimova (po poľsky)
[úprava] Externé odkazy
