Gramofónová platňa

Z Wikipédie

Gramofónová platňa alebo platňa je kruhová platňa, na ktorej je formou stranových výchyliek do špirálovej drážky prebiehajúcich od okraja platne smerom k jej stredu nahraná zvuková informácia. Prehrávať sa dá pomocou gramofónu.

[úprava] Typy

Najbežnejšie formáty v druhej polovici 20. storočia boli:

• SP (single play, singel, malá platňa) - menší typ vinylových platní obvykle na rýchlosť 45 otáčok, výnimočne na rýchlosť 33 otáčok. Zvyčajne jedna strana platne obsahovala jednu pesničku, druhá druhú. Priemer platne 17 cm.
• EP (extended play) - menší typ vinylových platní obvykle na rýchlosť 45. V podstate totožné s SP, ale na každej strane sú dve pesničky. Predávali sa oveľa menej a mali špeciálne obaly.
• LP (long play, dlhohrajúca platňa, "elpéčko") - dlhohrajúca platňa obvykle na rýchlosť 33, výnimočne na rýchlosť 16. Väčšinou obsahovala celé jedno album jednotlivej skupiny alebo inú nahrávku v celkovej dĺžke až 45 minút, výnimočne aj viac. Priemer 30 cm, na jednej strane 4-8 pesničiek.

O šelakových platniach pozri Dejiny.

[úprava] Dejiny

Vynašiel ju Emile Berliner koncom 19. storočia podľa vzoru zvukového valčeka vymysleného T. A. Edisonom (pozri fonograf). Ešte na prelome 19. a 20. storočia existovali na trhu paralelne zvukové valčeky a gramofónové platne, ale po vypršaní patentu na platne roku 1918 sa rýchlo presadili platne.

Pôvodne sa vyrábali zo šelaku, neskôr (spravidla od 50. rokov/60. rokov, v Česko-Slovensku od roku 1960) z vinylu. Platne zo šelaku mali hrubšie drážky, potrebovali hrubšiu ihlu a špeciálnu rýchlosť 78; jedna strana štandardnej platne mohla obsahovať maximálne 3 minúty zvuku, väčší typ platne aj 5 minút. Na prehrávanie šelakových platní existujú dva druhy gramofónov. Staršie, sú mechanické, s plechovou rúrou a natáčaním klikou. Novšie sú elektrické, a zvuk je z nich snímateľný v podobe elektrického signálu nielen do elektrónkových rádií, ale aj do akéhokoľvek druhu elektroniky, po pripojení novšieho typu konektoru.

Najznámějšie značky gramofónových platní z medzivojnového Česko-Slovenska boli Ultraphon, Supraphon, His master's voice (etiketa so psíkom), Esta, Odeon, Polydor, Rekord, Artona, Selekton a veľa ďalších. Medzi týmito značkami existovali ustálené rozdiely v cene a kvalite nahrávok. Napríklad značky Artona a Selekton boli špeciálne zriadené firmou Ultraphon na vydávanie menej kvalitných nahrávok a táto prax bola obvyklá aj u iných firiem. Počas socializmu v Česko-Slovensku existovala iba značka Supraphon a od roku 1971 na Slovensku aj Opus.

Od druhej polovice 90. rokov do začiatku 90. rokov 20. storočia rozšírenie platní prudko kleslo v prospech kompaktných diskov. V súčasnosti sa vydávajú platne skoro iba ako doplnok popri hudobných nosičoch produkovaných na CD; slúžia na zberateľské účely a na činnosť diskotékarov.