Chémia:Odporúčané články

Z Wikipédie

2006 - 2007

[úprava] Tento rok

1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9 | 10 | 11 | 12 | 13 | 14 | 15 | 16 | 17 | 18 | 19 | 20 | 21 | 22 | 23 | 24 | 25 | 26 | 27 | 28 | 29 | 30 | 31 | 32 | 33 | 34 | 35 | 36 | 37 | 38 | 39 | 40 | 41 | 42 | 43 | 44 | 45 | 46 | 47 | 48 | 49 | 50 | 51 | 52

[úprava] 1/2007

Dmitrij Ivanovič Mendelejev ( rusky: Дми́трий Ива́нович Менделе́ев) (* 8. február 1834, Toboľsk – † 2. január 1907, Petrohrad) bol ruský chemik, ktorý bol jedným z dvoch vedcov, ktorí vytvorili prvú verziu periodickej tabuľky chemických prvkov. Tvrdil, že prvky boli usporiadané do vzoru, ktorý mu umožnil predpovedať vlastnosti prvkov, ktoré ešte neboli objavené.

Narodil sa 8. februára v rodine gymnáziálneho učiteľa ako najmladší syn zo 14 detí. Otec bol Ivan Pavlovič Mendelejev a matka Mária Dmitrievna Mandelejevová (rodená Kornilievová). Keď mal 14 rokov, jeho otec zomrel, Mendelejev začal navštevovať gymnázium v Toboľsku. V 1849 Mendelejev ukončil gymnázium a urobil skúšky na Vysokú školu v Petrohrade.

V roku 1849 sa rodina presťahovala do Petrohradu, kde v roku 1850 začal navštevovať Štátnu univerzitu v Petrohrade, v tomto roku mu zomrela mama. Po vyštudovaní, mu diagnostikovali tuberkulózu, ktorá ho prinútila odísť v roku 1855 na Krymský polostrov blízko Čierneho mora, kde sa stal hlavný chemik miestneho gymnázia. Do Petrohradu sa vrátil v roku 1856 úplne uzdravený.

[úprava] 2/2007

Kremík je chemický prvok v Periodickej tabuľke prvkov, ktorý má značku Si a protónové číslo 14. Je to pomerne tvrdý polokov s vysokou afinitou ku kyslíku. Elementárny kremík je na vzduchu neobmedzene stály, v okolitej prírode sa s ním však stretávame prakticky iba vo forme zlúčenín v ktorých sa vyskytuje iba s mocnosťou Si⁺⁴, s výnimkou obmedzených nálezov mikrokryštálov čistého kremíka prevažne v sopečných oblastiach (typová lokalita Nuevo Potosí na Kube). Je odolný voči väčšine anorganických kyselín s výnimkou zmesi kyseliny fluorovodíkovej (HF) a kyseliny dusičnej (HNO₃), veľmi ľahko sa však rozpúšťa v alkalických roztokoch za vzniku kremičitanového aniónu SiO₄^-4.

Kremík (po lat. silex, silicis) prvýkrát identifikoval Antoine Lavoisier v roku 1787, a neskôr ho Humphry Davy (1800) omylom považoval za zlúčeninu. V roku 1811 Gay Lussac a Thénard pravdepodobne pripravili amorfný a nečistý kremík redukciou fluoridu kremičitého draslíkom. V roku 1824 Berzelius pripravil amorfný kremík pomocou približne rovnakej metódy ako Lussac. Berzelius tiež kremík vyčistil opakovaným premývaním. V súčasnosti je kremík (ang. silicon) je dôležitý prvok pre polovodiče a elektronické zariadenia, je región v Kalifornii, kde sú sústredené spoločnosti zaoberajúce sa vývojom takýchto zariadení, Silicon Valley (Kremíkové údolie), pomenovaný podľa tohto prvku.

[úprava] 3/2007

Tepelný stroj je zariadenie, ktoré pracuje na základe prvého termodynamického zákona, podľa ktorého je možné vzájomne premieňať teplo na vnútornú energiu alebo prácu. Tepelný stroj musí zároveň rešpektovať druhý termodynamický zákon, podľa ktorého nie je možné vykonávať premnu energií úplne. Tepelné stroje sa delia na:

1. tepelné motory - v ktorých sa premieňa teplo dodávané so zásobníka s vyššou teplotou na prácu pri vzniku zostatkového tepla, ktoré je potrebné odviesť do zásobníka s nižšou teplotou. Pracovný cyklus takéhoto stroja v diagrame p-V prebieha v smere hodinových ručičiek.
2. chladiace stroje alebo tepelné čerpadlá - v ktorých sa spotrebováva privedená mechanická práca na prenos tepla zo zásobníka s nižšou teplotou do zásobníka s vyššou teplotou. Pracovný cyklus takéhoto stroja v diagrame p-V prebieha proti smeru hodinových ručičiek.

Pracovný cyklus tepelného stroja (tepelný obeh) je séria postupných zmien stavu pracovnej látky ktoré začínajú a končia v rovnakom stave. Existuje viacero modelových pracovných cyklov tepelného stoja, špeciálne postavenie medzi nimi má Carnotov cyklus. Pre teoretické výpočty technických aplikácií sa používajú aj iné modely tepelných cyklov. V oblasti piestových spaľovacích motorov sa pracuje s:

• Ottovým cyklom
• Dieselovým cyklom
• Seiligerovým cyklom

V oblasti plynových turbín sa pracuje s:

• Humpreyovým cyklom
• Eriksonov-Braytonovým cyklom
• Jouleov-Braytonovým cyklom

[úprava] 4/2007

Pušný prach je viaczložková výbušná zmes so širokým použitím v pyrotechnike na trhacie práce a výrobu zábavnej pyrotechniky, delobuchov alebo zápalníc. Bezdymový pušný prach nachádza využitie pri výrobe nábojov do strelných zbraní.

Čierny pušný prach je najstaršou známou výbušninou na svete. Vynašli ho v období siedmeho až deviateho storočia v Číne. Najskôr sa využíval na pohon rakiet, náplň granátov a dokonca aj bambusovej pušky. V 13. storočí prenikol pušný prach do Európy. Už v 14. storočí tu existovala prosperujúca výroba strelných zbraní. Vo veľkom ich začali používať v 15. storočí husiti. Husitská terminológia ranných strelných zbraní tak prenikla do mnohých svetových jazykov. Dnes je už takmer zabudnutý výraz arkebúza (ľahší variant muškety) vzniknutý presmyčkami z českej hákovnice. Stále je však živý výraz pištoľ (angl. pistol), ktorý vznikol z českého slova píšťala (najľahší variant ručných strelných zbraní), alebo anglické howitzer (nem. Haublitze) z pôvodnej českej húfnice. V roku 1887 si Alfred Nobel nechal patentovať bezdymový pušný prach pod názvom ballistit a jeho ďalším zdokonalením vznikol dnes najpoužívanejší kordit. Hlavnou zložkou je strelná bavlna kombinovaná s nitroglycerínom a inými nitroglykolmi. Tento nový prach sa vďaka svojím lepším vlastnostiam dnes používa v prakticky všetkých strelných zbraniach.

Typické zloženie čierneho pušného prachu je: 75 % KNO₃, 10 % síry a 15 % dreveného uhlia. V praxi sa pušný prach vyrába alebo pre trhacie práce s nižším obsahom KNO₃ v rozmedzí 60 - 70 % a pre vojenské využitie s obsahom KNO₃ 74 - 75 %.

[úprava] 5/2007

História periodickej tabuľky. Chemické prvky poznali ľudia už v staroveku napríklad zlato, striebro alebo meď už z antickej doby, pretože sa dali ľahko objaviť v prírode a môhli byť vyťažené aj s primitívnymi nástrojmi. Do roku 1809 bolo objavených dohromady 47 prvkov. Ako počet prvkov rástol, vedci začali skúmať ich chemické vlatnosti a začali ich klasifikovať.

Lavoisierove dielo Traité Élémentaire de Chimie (Štúdia prvkov) je považované za prvú chemickú vedeckú prácu. Obsahovala zoznam prvkov a substacií ktoré sa nedali rozložiť, vrátane kyslíku, dusíku, fosforu, ortuti, zinku a síry. Tak isto sformuloval základný moderný zoznam prvkov. Tento model klasifikoval iba prvy na kovy a nekovy, čo nebolo akceptovateľné. Alexandre-Émile Béguyer de Chancourtois, francúzsky geológ, bol prvý vedec, ktorý upozornil na periodicitu prvkov - podobné prvky sa opakovali pokiaľ boli zoradené podľa ich atómových hmotností. Vymyslel rannú periodickú tabuľku, ktorú nazval telluric helix. Prvky dosadil do špirály podľa ich narastajúceho atómového čísla, de Chancourtois spozoroval, že prvky s podobnými vlastnostami boli pod sebou.

John Newlands bol anglický chemik, ktorý napísal dielo, ktoré v roku 1863 klasifikovalo 56 prvkov ktoré boli dovtedy objavené, klasifikoval ich do 11 skupín ktoré boli založené na podobných fyzikálnych vlastnostiach. Newlands zoskupil známe prvky do tabuľky podľa ich atómových hmotností. Zistil, že niekoľko opakujúcich zákonitosti. Tieto zákonitosti boli také, že keď zmenil zoznam prvkov na sedem skupín, prvý prvok každej skupiny zo skupiny bol podobný prvku z druhej, a tak isto to bolo aj s druhým prvkom v skupine a tak ďalej. Analogicky s tónovou stupnicov so siedmimy notami ktoré formovali oktávu, pomenoval svoj objav ako Law of Octaves.

Dimitrij Ivanovič Mendelejev bol prvý vedec ktorý vytvoril periodickú tabuľkú ktorá je veľmi podobná tej ktorú používame dnes. Mendelejev zoskupil prvky podľa ich atómových hmotností.

[úprava] 6/2007

Fosgén je chemická zlúčenina s chemickým vzorcom COCl₂. Za nízkych teplôt je to bezfarebná kvapalina, so zápachom po zatuchnutom sene alebo tlejúcom lístí. V plynnom stave je fosgén bezfarebný plyn, ktorý sa na vzduchu môže javiť ako biela až nažltlá hmla. V malých koncentráciách sa vyznačuje zápachom po čerstvo pokosenej tráve alebo zelenom obilí, vo vyšších koncentráciách je jeho zápach silný a nepríjemný. Plynný fosgén je vysoko toxická chemická látka, ktorá sa používala ako chemická zbraň počas Prvej svetovej vojny. V súčasnosti našiel fosgén svoje uplatnenie v priemysle. Malé množstvá fosgénu sa môžu vyskytovať aj v prírode pri rozklade chlórovaných organických zlúčenín, alebo aj pri spaľovaní niektorých chemikálii obsahujúcich chlór vo svojej molekule. Aj keď je fosgén oveľa menej nebezpečný než nervovoparalytické látky, je ešte stále považovaný za životaschopnú chemickú bojovú látku.

Ročne sa vyprodukuje okolo dvoch miliónov ton fosgénu na použitie v priemysle a pri výrobe rozličných chemických zlúčenín (polyuretánu, pesticídov, farbív, atď.). Z bezpečnostných dôvodov sa takmer vždy spotrebúva v tom chemickom závode, kde sa vyprodukoval. Priemyselne sa fosgén vyrába preháňaním čisteného oxidu uhoľnatého a chlóru cez ložisko s vysoko pórovitým (aktívnym) uhlím, ktoré pôsobí ako katalyzátor. Zjednodušene sa tento dej dá zapísať chemickou rovnicou:

CO + Cl₂ → COCl₂

[úprava] 7/2007

Ropa je hnedá až nazelenalá horľavá kvapalina tvorená zmesou uhľovodíkov, najmä alkánov. Pravdepodobne vznikla rozkladom zvyškov pravekých rastlín a živočíchov. Nachádza sa vo vrchných vrstvách zemskej kôry – najčastejšie v oblasti kontinentálnych šelfov. Je základnou surovinou petrochemického priemyslu. Náleziská ropy sú pod nepriepustnými vrstvami, v hĺbkach až 8 km pod zemským povrchom. Ropa pri ťažbe alebo vyviera pod tlakom - ťažba samotokom, alebo sa čerpá - mechanizovaná ťažba. Vyskytuje sa spoločne so zemným plynom a vodou. Názov ropa pochádza z poľštiny, v preklade znamená „hnis“, ide o pôvodné staré označenie miestnych soľných prameňov.

Hustota ropy sa podľa druhu pohybuje v rozmedzí 0,730 až 1 g/cm³. Pre meranie objemu ropy sa používa miera 1 barel = 42 amerických galónov = 35 britských galónov = 158,97 litrov. Množstvo ropy sa tiež niekedy udáva v tonách, jednej tone zodpovedá približne 7,33 barelov.

Vznik ropy vysvetľujú dve navzájom si odporujúce teórie – anorganická a organická. Anorganický pôvod ropy predpovedal Mendelejev. Podľa tejto teórie ropa vznikla pôsobením prehriatej pary na karbidy ťažkých kovov v časoch, keď sa vyskytovali blízko zemského povrchu. V prospech tejto teórie svedčí jednak laboratórna príprava pevných, kvapalných a plynných uhľovodíkov z karbidov uránu, lantánu aj céru, a jednak neustály únik metánu z vnútra Zeme v niektorých oblastiach.

Organická teória je uznávaná väčšinou vedcov, predpokladá, že ropa vznikla z prehistorických živočíšnych a rastlinných zvyškov, ktoré podľahli rozkladu. Tie sa vplyvom tepla a tlaku premenili najskôr na kerogén, potom na živicu a nakoniec na ropu a zemný plyn. Tie potom migrovali pozdĺž nerastných vrstiev, až boli zachytené v poréznych horninách, čím vznikli ich súčasné náleziská. V prospech tejto teórie svedčia zistenia, že mladšia ropa sa veľkou relatívnou molárnou hmotnosťou, zvýšeným obsahom kyslíka, síry a dusíka a veľkým obsahom asfaltu približuje pôvodnému organickému materiálu. Čím je ropa staršia, tým je ľahšia, obsahuje menej asfaltu a viac uhľovodíkov.

[úprava] 8/2007

Chlór je toxický svetlozelený plyn, patriaci medzi halogénov. Je pomenovaný podľa žltozelenej farby svojich pár (grécky žltozelený – chlóros). Je to veľmi reaktívny plyn, ktorý sa ochotne zlučuje s väčšinou prvkov periodickej tabuľky. Bol objavený v roku 1774 Carlom Wilhelmom Scheelom, ale súčasné pomenovanie mu dal až v roku 1810 anglický chemik sir Humphry Davy.

Chlór sa vyrába elektrolýzou roztaveného chloridu sodného. Voľný chlór je prudký jed. Pôsobí v styku s vodou, prítomnej v bunkách, oxidačne na životne dôležité molekuly (proteíny - enzýmy, lipidy aj sacharidy). Mení ich štruktúru a organizmus hynie. V potravinárstve sa označuje E925. V prvej svetovej vojne použili Nemci chlór a jeho ďalšie zlúčeniny (napr. fosgén COCl₂ a yperit – dichlórdietylsulfid, bis-(2-chlóretyl-)sulfid) ako chemickú zbraň hromadného ničenia.

Na Zemi sa chlór nachádza iba vo forme zlúčenín, väčšina z nich je rozpustená v morskej vode a vo vode niektorých vnútrozemských jazier. V morskej vode tvoria chloridové ióny najviac zastúpený anión, ich koncentrácia sa pohybuje okolo 19 g/l. Z minerálov je najznámejší chlorid sodný (NaCl, mineralogicky kamenná soľ). Morská voda obsahuje 2,7 % chloridu sodného. Kaspické a Mŕtve more obsahujú až 10 % NaCl. Odparením pravekých morí vznikli ložiská kamennej soli. Najväčšie ložiská sú v Poľsku pri Bochni a Veličke, v Rumunsku pri Slaníku, v Rakúsku v Soľnej komore pri Salzburgu, v Rusku pri Astrachanských jazerách. Na Slovensku sú ložiská kamennej soli v Solivare pri Prešove, kde sa odparovaním soľanky získava kryštalická kuchynská soľ.

[úprava] 9/2007

Atóm (grec. άτομον - nedeliteľný) je najmenšia, chemicky ďalej nedeliteľná častica chemického prvku, ktorá je nositeľom jeho vlastností. Tento pojem atómu zaviedli grécki filozofi Leukippos a Demokritos, všeobecne sa ujal až na začiatku 19. storočia. Ernest Rutherford a Niels Bohr objavili subatomárne častice a tým sa dokázalo, že atóm nie je nedeliteľný.

Atómy sa ďalej zlučujú do molekúl. V prirodzenom prostredí majú rovnaký počet elektrónov aj protónov, v tomto stave je atóm elektroneutrálny. Ak sa tento pomer zmení, vzniká ión, ktorý je buď kladný (katión) alebo záporný (anión). Molekula, atóm či dokonca jeho subatomárne častice sú v neustálom pohybe.

[úprava] 10/2007

Galvanický článok je chemický zdroj elektrického napätia, ktorý sa skladá z dvoch materiálov spojených elektrolytom. Je tiež známy ako elektrochemický článok, a v jeho praktickom prevedení ako monočlánok.

Galvanický článok dostal svoj názov podľa talianského lekára a prírodovedca Luigiho Galvaniho, ktorý v roku 1780 pri pitvaní žabích stehienok spozoroval ich zášklby po dotyku dvoch rozdielnych kovových predmetov na rôzne konce nervov, podobné zášklbom vyvolávaným elektrickým nábojom. Tento jav správne vysvetlil taliansky fyzik Alessandro Volta, a to vznikom elektrického napätia medzi dvoma kovmi (nástrojom a kovovým podkladom) vodivo prepojenými elektrolytom (obsiahnutých v bunkách). Na základe týchto úvah zostavil v roku 1800 článok, skladajúci sa z medenej a zinkovej elektródy ponorenej do roztoku kyseliny sírovej. Voltov článok dával napätie približne 1 V a stal sa prvým zdrojom stáleho elektrického prúdu, do tej doby sa elektrina vytvárala trením alebo indukčnou elektrinou. Objav Voltovho článku vydláždil cestu pre rozvoj skúmania elektrických javov.

Galvanické články sa používajú predovšetkým v prenosných elektrických spotrebičoch - baterkách, hodinkách, mobilných telefónoch, prenosných počítačoch, fotoaparátoch, kamerách, všade tam, kde sa spotrebič nedá pripojiť na elektrickú sieť alebo priamo použiť mechanický zdroj generátora. Výhodou galvanických článkov môže byť nízke elektromotorické napätie, nízky výkon a krátka životnosť. Akumulátory sa dajú použiť aj na uloženie elektrickej energie, sú potrebné pri prerušení dodávky zo siete, napríklad v záložných zdrojoch alebo ako zdroj elektriny v stojacom automobile.

[úprava] 11/2007

Kyslosť alebo acidita alebo pH (z lat. potencia hydrogeni) alebo vodíkový exponent je číslo, ktorým vyjadrujeme v chémii či vodný roztok reaguje kyslo alebo zásadito. Koncept merania pH uviedol v roku 1909 Søren Peder Lauritz Sørensen. pH vodných roztokov získava hodnoty od 0 do 14. Chemicky čistá voda má pH = 7, kyseliny od 0 do 6, hydroxidy od 8 do 14.

Hodnota pH je definovaná ako záporný dekadický logaritmus aktivity oxóniových katiónov. V zriedených vodných roztokoch sa dá hodnota aktivity aproximovať hodnotou látkovej koncentrácie a potom platí:

— relatívna koncentrácia vodíkových katiónov (bezrozmerné)

alebo tiež

,

kde () je elektromotorická sila (EMF) alebo napätie galvanického článku.

Vo vodnom roztoku je vždy okrem molekúl H₂O tiež určité množstvo oxóniových katiónov H₃O⁺ a hydroxylových aniónov OH^-. Súčin koncentrácií oboch týchto iónov je vo vodných roztokoch vždy konštantný. Je označovaný ako iónový súčin vody a získava hodnoty 10^-14. V čistej vode je látková koncentrácia oboch iónov rovnaká: 10^-7. To zodpovedá pH = 7. Kyslosť vzniká prebytkom katiónov H₃O⁺. Zvýšením ich koncentrácie na stonásobok, čiže 10^-5, zodpovedá pH = 5. Zásaditosť je prebytok hydroxylových iónov na úkor oxóniových. Ak je v roztoku mapríklad 1000× viac OH^- ako vo vode, klesne koncentrácia iónov H₃O⁺ na 10^-10, čo zodpovedá pH = 10.

Pre hrubú orientáciu o kyslosti meraného roztoku sa na meranie pH používa lakmusový papierik, čo je prúžok papierika napusteného lakmusom. Presnejší údaj o kyslosti meraného roztoku poskytuje univerzálny indikátorový papierik ktorého zafarbenie sa mení s pH meraného roztoku od červenej až po tmavo modrú (farebnú škálu vystihuje vedľajšia tabuľka hodnôt pH bežne sa vyskytujúcich roztokov).

Kyslosť nevodných roztokov (napríklad roztoky kyselín alebo hydroxidov v alkoholoch, ketónoch alebo aj v nepolárnych rozpúšťadlách) popisuje hodnota Hammetovej funkcie. Veľkosť Hammetovej funkcie pre určité prostredie sa prakticky zisťuje na základe pomerov kyslej a zásaditej formy určitého acidobazického indikátoru v mernom roztoku.

[úprava] 12/2007

Plynová chromatografia (angl. gas chromatography – GC) je chromatografická metóda, pri ktorej je mobilnou fázou plyn. Je vhodná na separáciu plynných a nízkovriacich kvapalných zmesí.

Medzi hlavné časti moderného plynového chromatografu patrí injektor, regulátor prietoku, zásobník nosného plynu (hélium, vodík, dusík, zriedkavejšie argón), termostat, kolóna (náplňové a kapilárne kolóny), detektor, vyhodnocovacie zariadenie

Použité sú tri náplňové kolóny. Kolóny sa väčšinou zhotovujú zo skla, plastu resp. nerezovej ocele. Náplňou býva silikagél, kremelina, oxid hlinitý, molekulové sito atď.]] Podmienkou toho, aby sme mohli zmes rozdeliť pomocou plynovej chromatografie je, že zmes musí byť plynná resp. ľahko odpariteľná (kvapalina musí mať teplotu varu max. 200—250 °C).

Vzorka sa privádza do injektora pomocou tvz. Hamiltonovej ihly (pri kvapalných vzorkách) alebo pomocou plynovej vzorkovnice (sklenej resp. kovovej — v závislosti od tlaku). V injektore, ktorý je temperovaný, prebieha zohriatie prípadne odparenie vzorky a tá je postupne unášaná prúdom nosného plynu do kolóny. V kolóne dochádza ku samotnej separácii zložiek zmesi podľa toho, akú afinitu vykazujú tieto zložky k povrchu resp. náplni kolóny.

Prvá vychádza z kolóny zložka, ktorá má ku nej najnižšiu afinitu (zároveň má najvyššiu afinitu ku nosnému plynu). Ako posledná vychádza zložka, ktorá má k povrchu kolóny najvyššiu afinitu (má teda najnižšiu afinitu ku nosnému plynu). Výstup už rozdelených zložiek zmesi z kolóny zaznamenáva chromatografický detektor. Z detektora vychádza elektrický signál, ktorý do žiadanej podoby spracúva vyhodnocovacie zariadenie. Výstupom vyhodnocovacieho zariadenia je graf obsahujúci tzv. špičky (po angl. peaks).

Detektor tvorí dôležitú súčasť každého plynového chromatografu. Jeho úlohou je detekovať už rozdelené zložky zmesi, ktoré opúšťajú kolónu. Vo všeobecnosti sa dá povedať, že detektor premieňa analytický signál (elúciu zložky) na elektrický signál (v podobe elektrického prúdu alebo elektrického napätia). Existuje viacero typov a voľba správneho detektoru záleží na povahe zložiek separovanej zmesi.

Poloha špičky na časovej osi je mierou kvality zložky (identifikuje zložku) a plocha špičky je mierou kvantity zložky v separovanej zmesi.

[úprava] 13/2007

Kyanid draselný alebo cyankáli je draselná soľ kyseliny kyanovodíkovej. Chemický vzorec je KCN. Je to biela kryštalická látka, reagujúca silno alkalicky, napríklad reakciou so vzdušným oxidom uhličitým postupne prechádza na uhličitan draselný (potaš) za vzniku kyanovodíka. Je silno hydroskopická a pohlcuje vzdušnú vlhkosť.

KCN + CO₂ + (H₂O)_g → K₂CO₃ + 2 HCN

Technická výroba kyanidu draselného spočíva v neutralizácii hydroxidu draselného kyanovodíkom a v následnom odparovaní.

HCN + KOH → KCN + H₂O

V minulosti sa cyankáli vyrábalo z oxidu uhoľnatého, amoniaku a z uhličitanu draselného pri teplote 600 °C.

Kyanid draselný je silný jed (akútna toxicita LD₅₀ je odhadovaná na 2 - 3,3 mg/kg telesnej hmotnosti perorálne, teda asi 150 - 250 mg KCN per os pre osobu telesnej hmotnosti 75 kg^[1]), ktorý blokuje primárne (ako aj kyanovodík a iné ionizované kyanidy; vlastným jedom je kyanidový anión, CN^-) bunečné dýchanie ireverzibilnou blokádou cytochrómoxidázy c (aa₃), jedného z kľúčových enzýmov bunkového dýchania na mitochodriálnej membráne; kyanidové anióny vytvárajú veľmi stabilný komplex s oxidovanou formou cytochrómoxidázy c, konkrétne s jej centrálnym železitým katiónom, Fe³⁺:

[Fe^III+L_n] + 6 CN^- → [Fe^III+(CN)₆]^3- + n L

Touto reakciou sa cytochrómoxidáza c blokuje a znemožňuje sa ďalšie využitie kyslíka a elektrónový transport na mitochondriálnej membráne. Toto vedie k veľmi rýchlo nastupujúcej bunečnej hypoxii. Najrýchlejšie postihnuté sú tkanivá s vysokou spotrebou kyslíka, t.j. hlavne mozgové tkanivo a myokard, čo má za následok pri dostatočnej dávke rýchlu smrť v dôsledku paralýzy vitálnych centier v CNS a následne i srdečného svalu. V dôsledku potlačenia aeróbnych procesov dochádza k prevahe anaeróbnych procesov, čo má za následok metabolickú (laktátovú) acidózu.

[úprava] 14/2007

Alchýmia (z arab. al-chimija = umenie zlievania) je protovedecká a filozofická disciplína, ktorá kombinuje prvky chémie, metalurgie, fyziky, medicíny, astrológie, sémiotiky, mystiky a umenia. Alchýmia bola praktizovaná v starovekom Egypte, Indii, Číne, starovekom Grécku, Ríme, islamskej ríši a nakoniec v Európe do konca 19. storočia v sieti škôl a filozofických systémov starých aspoň 2500 rokov. Vychádza z náuky o príbuznosti a premenách látok a zameriava sa na proces zdokononaľovania prírody, skúma prirodzenosť tiel a ich meniacu sa silu.

Snahy alchymistov sa označujú ako Veľké dielo (Opus Magnum). Predstava rastu poukazuje na fakt, že človek nemôže urobiť strom, ale môže sa podieľať na jeho pestovaní (v prenesenom slova zmysle, podieľať sa na Diele Božom). Alchymisti nepoužívali vedeckú metódu. Všetky ich „poznatky“ neskôr materialistická veda označila za banálne, obmedzené, nesprávne alebo aspoň nezmyselné. Napriek tomu bola alchýmia jedna z hlavných predchodcov moderných vied a starým alchymistom vďačíme za objavenie mnohých látok a procesov, ktoré sú dnes dôležité pre modernú chémiu a kovospracujúci priemysel. Dnes je alchýmia zaujímavá hlavne pre historikov vedy a filozofie, pre svoj mystický, ezoterický a umelecký aspekt.

Slovo alchýmia pochádza z arabského jazyka al-kímijá alebo al-chímijá الكيمياء alebo الخيمياء), ktoré je pravdepodobne vytvorené z predpony al- a gréckeho slova chumeia (χυμεία) znamenajúce „zlievať spolu“, „zvárať“, „spájať“ (z khumatos „ten ktorý je poliaty“). Podľa predpisu Diokleciána, napísaného asi v roku 300 po Kr. v Grécku, proti „starovekým dielam Egypťanov, ktoré vyjadrovali khēmia ako transmutáciu zlata a striebra“.

Prepokladalo sa, že arabské slovo al-kímijá vlastne znamená „egypskú vedu“, vypožičaním koptského slova pre „Egypt“ kēme (alebo jeho ekvivalentu v starovekom Bohairickom dialekte koptčiny, khēme). Koptské slovo bolo vytvorené z démotického kmỉ, zo starého egyptského jazyka kmt. Staroveké egyptské slovo uvádza obe krajiny a farbu „čierna“ (egypt bola čierna krajina, pri kontraste ku „červeným krajinám“ púštnych oblastí), preto tento etymologický význam môže taktiež vyjadrovať označenie „egyptskej čiernej mágie“. Napriek tomu je táto teória iba príklad ľudovej etymológie.

[úprava] 15/2007

Hélium (gr. ήλιος (hélios) = Slnko) je chemický prvok v Periodickej tabuľke prvkov, ktorý má značku He a protónové číslo 2. Bezfarebný plyn, bez chuti a zápachu, chemicky úplne inertný - nie sú známe žiadne chemické zlúčeniny hélia. V potravinárstve sa označuje ako E939.

Hélium sa na Zemi vyskytuje iba veľmi vzácne. V zemskej atmosfére sa vyskytuje iba vo vyšších vrstvách a vďaka svojej mimoriadne nízkej hmotnosti postupne z atmosféry vyprcháva do medziplanetárneho priestoru. V menšom množstve sa nachádza v zemnom plyne, z ktorého sa získava vymrazovaním. Hélium aj zriedkavo vyviera z trhlín v zemi, najznámejšie oblasti týchto prameňov ležia v Skalistých horách v USA. Predpokladá sa, že toto hélium je produktom jadrového rozpadu prvkov v zemskej kôre.

Vo vesmíre je hélium po vodíku druhým najviac zastúpeným prvkom. Vyskytuje sa predovšetkým vo všetkých svietiacich hviezdach, kde je jedným z medzistupňov termonukleárnej syntézy, ktorá je podľa súčasných teórií základným energetickým zdrojom vo vesmíre. Tvorí približne 25 % hmoty okolitého pozorovateľného vesmíru. Samotný objav hélia prišiel so skúmaním spektra slnečnej korony, keď v roku 1868 francúzsky astronóm Pierre Janssen objavil neznáme spektrálne čiary, ktoré boli pripísané doposiaľ neznámemu prvku, pomenovanému po starogréckom bohovi Slnka, Héliovi. Až v roku 1895 sa britskému chemikovi Williamovi Ramsayovi podarilo izolovať plynné hélium na Zemi.

Vzhľadom na svoju extrémne nízku hustotu a inertné správanie sa hélium používa na plnenie balónov a vzducholodí ako náhrada horľavého vodíka. Značnou nevýhodou je jeho pomerne vysoká cena. Navyše má atóm hélia veľmi malý priemer, ľahko difunduje aj cez pevné materiály a dochádza tak ku stratám. Zmesou hélia, kyslíka a dusíka (Trimix) sa plnia tlakové fľaše určené na potápanie do veľkých hĺbok. Na rozdiel od dusíka totiž hélium nemá pri zvýšenom tlaku narkotické účinky a zmenšuje sa tak riziko vzniku dusíkového opojenia vo väčších hĺbkach. Hélium sa tiež používa ako nosný plyn pre kapilárnu plynovú chromatografiu s hmotovo spektrometrickou detekciou.

Mimoriadne nízka teplota varu predurčuje kvapalné hélium, ako jedno zo základných médií pre kryogénne techniky, predovšetkým na výskum a praktické využitie supravodivosti rôznych materiálov.

[úprava] 16/2007

Uhlie je čierna alebo hnedočierna (tzv. hnedé uhlie — lignit) horľavá hornina. Získava sa z povrchových alebo hlbinných dolov a používa sa predovšetkým ako palivo. Od dôb priemyselnej revolúcie je uhlie veľmi dôležitou energetickou surovinou. Väčšina svetovej výroby elektrickej energie sa uskutočňuje práve v uhoľných (t.j. tepelných) elektrárniach. Uhlie je zložené predovšetkým z uhlíka, obsahuje však rozmanité zložky vrátane sírnych zlúčenín. Uhlie je celosvetovo najdôležitejší zdroj pre výrobu elektrickej energie (približne 40 %). Uhlie vzniklo z rastlinných a živočíšnych zvyškov, ktoré boli uložené v anaeróbnom vodnom prostredí, kde nízky obsah kyslíka zabraňoval ich úplnému rozkladu a oxidácii (t.j. hnitiu).

• lignit — tiež označovaný ako hnedé uhlie je najmenej kvalitný druh uhlia. Používa sa len na parnú výrobu elektrickej energie. Leštený lignit sa od doby železnej používal ako ozdobný kameň.
• hnedo-čierne — jeho vlastnosti sú kombináciou vlastností čierneho a hnedého uhlia, použitie má rovnaké ako lignit
• čierne uhlie — je charakteristické vysokou hustotou, jeho farba je obvykle hnedočierna až čierna
• antracit — najkvalitnejšie uhlie, používa sa na vykurovanie

Uhlie je najčastejšie používané tuhé palivo na výrobu tepla spaľovaním. Svetová spotreba uhlia je 5 200 miliónov ton ročne, z toho je 75 % využívaných na výrobu elektrickej energie. V oblasti Číny a Indie sa ročne spotrebuje 1 500 miliónov ton uhlia a predpokladá sa, že v roku 2025 narastie táto spotreba na 2 700 miliónov ton ročne. V USA sa každoročne spotrebuje miliarda ton uhlia, z toho až 90 % na výrobu elektrickej energie. Pri výrobe elektrickej energie sa spaľuje uhlie rozomleté na prach v špeciálnom horáku, ohrieva vodu na vodnú paru, ktorá roztáča turbíny a generátory. Pri udržaní súčasnej spotreby vystačia zásoby uhlia na približne 300 rokov.

[úprava] 17/2007

Voda (chemický vzorec H₂O) je chemická zlúčenina vodíka a kyslíka. Je základnou podmienkou pre existenciu života na Zemi. Za normálnej teploty a tlaku je to bezfarebná, číra kvapalina bez zápachu a chuti. V prírode sa vyskytuje v troch skupenstvách: v pevnom (sneh, ľad), v kvapalnom (voda) a v plynnom (vodná para). Je najrozšírenejšou látkou na Zemi. Je podstatnou zložkou biosféry a má popri pôde prvoradý význam pre zabezpečenie výživy ľudstva.

• Je základnou zložkou biomasy, hlavným prostriedkom pre transport živín, pre ich prijímanie a vylučovanie.
• Pre rastliny je významné nielen jej celkové množstvo za rok, ale tiež výskyt a rozdelenie vo vegetačnom období vzhľadom na ich rastové fázy.
• Pre mnohé živočíchy je voda priamo životným prostredím.

Voda predstavuje chemickú zlúčeninu dvoch atómov vodíka (H) a jedného atómu kyslíka (0). Atómy v molekule vody sú viazané jednoduchou polárnou kovalentnou väzbou. Intermolekulové vodíkové mostíky sú príčinou napr. vysokej teploty varu vody 100 °C. V prírode sa vyskytuje v plynnom, kvapalnom a v tuhom skupenstve. Pre svoj dipólový charakter je voda dobrým rozpúšťadlom iónových zlúčenín.

Zem prijíma žiarenie zo Slnka, zemský povrch sa zahrieva, voda sa premieňa na paru, ktorá vystupuje do atmosféry. V chladnejšom prostredí atmosféry sa vodné pary kondenzujú, tvoria oblaky, v kvapalnej alebo tuhej forme padajú na zemský povrch a začnú ihneď stekať po ňom alebo do neho vnikať. Časť spadnutých zrážok sa vyparí a pokračuje naďalej v obehu.

[úprava] 18/2007

Strychnín je zložitý, bezfarebný steroidný alkaloid vyskytujúcí sa v semenách rastliny strychnínovník indický (Strychnos nux-vomica L.). V semenách se taktiež nachádza obdobný alkaloid brucín, ktorý má podobné, ale slabšie účinky. Obe látky majú výraznu horkú chuť, patria medzi najviac horké látky vôbec; chuťovo ich človek odhalí pri koncentráci okolo 1 ppm (0,0001 %). V čistom stave je strychnín biela kryštalická látka, málo rozpustná vo vode.

Strychnín je typický kŕčový jed. Ako inhibítor glycínového receptoru blokuje retardéry synaptického prenosu zadných koreňov miechy a umožnuje rozsiahle rozšírenie podráždenia. Malé dávky zvyšujú miechové reflexy, vyššie dávky už dráždia centrum v predĺženej mieche. Sebamenšie impulzy vedú k rychlým a nezastaviteľne sa rozširujúcim záchvatom nekoordinovaných reflexných kŕčov. Veľké dávky spôsobujú ochrnutie centrálnych nervov. Protijedom strychnínu sú barbituráty, tradičné lieky na spanie, a naopak - strychnín sa používa ako protijed pri otravách barbiturátmi (ktoré sú častejšie ako otravy strychnínom). Strychnín sa veľmi ľahko vstrebáva z podkožia a z tráviaceho traktu. Asi pätina jedu sa vylučuje močom nezmenená, pričom toto vylučovanie začne takmer ihneď po použití, ale pretrváva ešte niekoľko dní. Štyri pätiny jedu sa odbúrajú v pečeni. Strychnín sa dá v mŕtvom tele preukázať ešte mnoho mesiacov po smrti.

Otrava strychnínom má dve štádia. Pri prvom dôjde ku zbystreniu zraku, sluchu, hmatu a čuchu, ktoré vyvrcholí natoľko, že je to až nepríjemné. Vnímanie bolesti sa znižuje. Otrávený býva ľahko podráždený. Vyskytujú sa nezvyklé pocity stuhlosti v žuvacích svaloch. Prehĺtanie sa stáva ťažším, niekedy sa prejavuje závrat. Tieto príznaky sa môžu prejaviť i ako vedľajšie účinky pri liečbe strychnínom. Toto štádium trvá rôzne dlho, závisí na veľkosti dávky a spôsobu podania, ide väčšinou o štvrť až pol hodinu. Potom dochádza ku stupňovaniu úzkosti do stavu, označovaného ako smrteľná úzkosť. Každý silnejší vnem je nepríjemný, otrávený sa zľakne aj maličkostí. Najviac postihnuté sú sluchové vnemy, ale dráždia ho i vnemy zrakové a hmatové. V tomto štádiu sa objavuje aj triaška.

[úprava] 19/2007

Glukóza alebo hroznový cukor (D-glukóza aj dextróza alebo škrobový cukor) je monosacharid patriaci medzi aldohexózy. V chemických vzorcoch oligosacharidov a polysacharidov sa značí symbolom Glc. V čistom stave je glukóza biela kryštalická látka so sladkou chuťou. D-glukóza sa môže pripraviť kryštalizáciou z rastlinných štiav, najmä z hrozien vinnej révy, ale hlavnou metódou jej výroby je kyslá alebo enzymatická hydrolýza rastlinného škrobu, na Slovensku predovšetkým zemiakového.

Glukóza existuje v dvoch enantioméroch a to ako D-glukóza (vyskytujúca sa v prírode), nazývaná aj dextróza a jej zrkadlový obraz, L-glukóza. Tie sa svojimi chemickými a fyzikálnymi vlastnosťami nelíšia, s výnimkou toho, že ich vodný roztok otáča rovinu polarizovaného svetla opačným smerom. V živých organizmoch sú však nezameniteľné.

Vzhľadom na prítomnosť aldehydickej skupiny patrí glukóza k redukujícím sacharidom, čiže napr. redukuje soli dvojmocnej medi na jednomocné, čo sa v minulosti používalo na kvalitatívne aj kvantitatívne stanovenie cukru v roztoku (napr. v moči). Pritom sa aldehydická skupina D-glukózy mení na karoboxylovú a vzniká kyselina D-glukonová. Pri použití silnejších oxidačných činidiel, ako napr. kyseliny dusičnej, sa oxiduje aj primárna alkoholická skupina na opačnom konci molekuly tiež na karboxylovú skupinu za vzniku kyseliny D-glukarovej. Ak sa zoxiduje len primárna alkoholická skupina na poslednom uhlíku (s lokačným číslom 6), vzniká kyselina D-glukurónová.

Redukciou glukózy napr. hydrogenáciou vodíkom za prítomnosti katalyzátorov sa naopak redukuje aldehydická skupina na primárnu alkoholickú skupinu a vzniká D-glucitol, známejší pod názvom sorbitol (sorbit), používaný ako umelé sladidlo pre diabetikov.

V roztoku prechádza glukóza do cyklickej hemiacetalovej formy so šesťčlenným kruhom (pyranosa), ktorá v rovnovážnom stave za laboratórnej teploty 20 °C obsahuje dva anoméry, lišiace sa orientáciou hemiacetalového hydroxylu: 36 % α-glukopyranózy a 64 % β-glukopyranózy.

[úprava] 20/2007

Eutektikum (z gréc. dobre taviteľný) je zmes dvoch alebo viacerých fáz navzájom v sebe úplne nerozpustných, alebo len čiastočne rozpustných (t.j. majú heterogénnu oblasť), ktorá má menšiu teplotu tavenia ako každá z týchto látok. V tekutom stave musia byť navzájom rozpustné (ak nie, tak je to monotektický systém).

Eutektikum zliatiny konkrétnych látok má nasledovné vlastnosti:

• má vždy presné percentuálne zloženie daných zložiek
• roztavenie eutektika na taveninu a jeho spätné stuhnutie (fázové premeny) prebieha pri konštantnej teplote a bez medzifázy

Na obrázku máme príklad eutektika, na osi x máme pomer roztoku, na osi y teplotu. V bode eutectique pur máme najnižšiu možnú teplotu tuhnutia týchto látok. V tomto bode sa látka prejde do tekutého stavu hneď a bez medzifázy, mimo tento bod existuje vedla tekutej fázy aj pevná fáza (niečo ako cesto). Fázový diagram zliatin s eutektikom je typická V-charakteristika na prechode medzi taveninou a tuhým skupenstvom. Obrázok je pre systémy, kde v tuhom skupenstve sú obidve látky navzájom nerozpustné. Oblasť označená (4) je oblasť nerozpustnosti (heterogénna oblasť), kde sú tieto látky navzájom nerozpustné a teda tvoria heterogénnu zmes.

Ak sú čiastočne rozpustné, potom pribudne ešte zvislé V zľava (oblasť alfa) a zprava (oblasť beta). Alfa znamená, že máme kryštál s dominantnou alfou a s plne rozpustenými minoritnými beta atómami. Pri opustení alfa oblasti (buď znižovaním teploty alebo pridávaním komponenty beta) sa na rozhraní kryštálov vylučuje malé množstvo kryštálov s dominantnou betou, teda takých, ktoré sú obyčajne v oblasti beta vpravo. Toto funguje aj obrátene zo smeru z beta oblasti. Keď zvyšujeme podiel beta, tak sa vylučuje stále viac beta kryštálov až v eutektickom bode (5) sa vytvoria vedľa seba typické eutektické dlhé kryštálové lamely alfy prekladané s dlhými beta-kryštálovými lamelami.

[úprava] 21/2007

Šablóna:Chémia/Odporúčaný článok/21 2007

[úprava] 22/2007

Šablóna:Chémia/Odporúčaný článok/22 2007

[úprava] 23/2007

Šablóna:Chémia/Odporúčaný článok/23 2007

[úprava] 24/2007

Šablóna:Chémia/Odporúčaný článok/24 2007

[úprava] 25/2007

Šablóna:Chémia/Odporúčaný článok/25 2007

[úprava] 26/2007

Šablóna:Chémia/Odporúčaný článok/26 2007

[úprava] 27/2007

Šablóna:Chémia/Odporúčaný článok/27 2007

[úprava] 28/2007

Šablóna:Chémia/Odporúčaný článok/28 2007

[úprava] 29/2007

Šablóna:Chémia/Odporúčaný článok/29 2007

[úprava] 30/2007

Šablóna:Chémia/Odporúčaný článok/30 2007

[úprava] 31/2007

Šablóna:Chémia/Odporúčaný článok/31 2007

[úprava] 32/2007

Šablóna:Chémia/Odporúčaný článok/32 2007

[úprava] 33/2007

Šablóna:Chémia/Odporúčaný článok/33 2007

[úprava] 34/2007

Šablóna:Chémia/Odporúčaný článok/34 2007

[úprava] 35/2007

Šablóna:Chémia/Odporúčaný článok/35 2007

[úprava] 36/2007

Šablóna:Chémia/Odporúčaný článok/36 2007

[úprava] 37/2007

Šablóna:Chémia/Odporúčaný článok/37 2007

[úprava] 38/2007

Šablóna:Chémia/Odporúčaný článok/38 2007

[úprava] 39/2007

Šablóna:Chémia/Odporúčaný článok/39 2007

[úprava] 40/2007

Šablóna:Chémia/Odporúčaný článok/40 2007

[úprava] 41/2007

Šablóna:Chémia/Odporúčaný článok/41 2007

[úprava] 42/2007

Šablóna:Chémia/Odporúčaný článok/42 2007

[úprava] 43/2007

Šablóna:Chémia/Odporúčaný článok/43 2007

[úprava] 44/2007

Šablóna:Chémia/Odporúčaný článok/44 2007

[úprava] 45/2007

Šablóna:Chémia/Odporúčaný článok/45 2007

[úprava] 46/2007

Šablóna:Chémia/Odporúčaný článok/46 2007

[úprava] 47/2007

Šablóna:Chémia/Odporúčaný článok/47 2007

[úprava] 48/2007

Šablóna:Chémia/Odporúčaný článok/48 2007

[úprava] 49/2007

Šablóna:Chémia/Odporúčaný článok/49 2007

[úprava] 50/2007

Šablóna:Chémia/Odporúčaný článok/50 2007

[úprava] 51/2007

Šablóna:Chémia/Odporúčaný článok/51 2007

[úprava] 52/2007

Šablóna:Chémia/Odporúčaný článok/52 2007