Venuša

Venuša je druhá planéta slnečnej sústavy (v poradí od Slnka), po Slnku a po Mesiaci najjasnejší objekt viditeľný zo Zeme. Pomenovaná je po starorímskej bohyni lásky. Jej dráha sa nachádza vo vnútri dráhy Zeme, to znamená, že nikdy sa na oblohe nevzdiali ďaleko od Slnka. Maximálna uhlová výchylka Venuše od Slnka môže byť až 48°. So Slnkom a Mesiacom patrí medzi jediné tri nebeské telesá, ktorých svetlo vrhá na Zem tiene viditeľné voľným okom. Je pomenovaná po rímskej bohyni Venuši. Je to terestriálna planéta, čo do veľkosti a skladby veľmi podobná Zemi; niekedy ju preto nazývame „sesterskou planétou“ Zeme. Aj keď orbity všetkých ostatných planét sú elipsovité, orbita Venuše je jediná takmer kružnica, so stredom Slnka iba o 0,7% mimo skutočný stred Venušinej obežnej dráhy.

Pretože je Venuša k Slnku bližšie ako Zem, nájdeme ju na oblohe takmer vždy blízko pri Slnku, takže ju je možné zo Zeme vidieť iba krátko pred svitaním alebo krátko po zotmení. Preto je niekedy označovaná ako „Zornička“ alebo „Večernica“, a keď sa objaví, ide o zďaleka najsilnejší bodový zdroj svetla na oblohe. Výnimočne možno Venušu voľným okom uvidieť aj vo dne.

Venuša bola známa už starým Babylončanom okolo 1600 pred Kr. a pravdepodobne bola známa dlho predtým v prehistorických dobách kvôli svojej jasnej viditeľnosti. Jej symbolom je štylizované znázornenie bohyne Venuša držiaca zrkadlo: kruh s malým krížom pod ním ( v Unicode: 2640 ). Tento symbol sa používa v biológii na označenie jedincov ženského pohlavia.

Obsah

1 Iné názvy
2 Charakteristika
- 2.1 Atmosféra
- 2.2 Povrch planéty
3 Pozorovanie a výskum
4 V kultúre
5 Externé odkazy

[úprava] Iné názvy

Večernica (možno ju pozorovať asi tri hodiny po západe Slnka)
Zornička (za jasného počasia ju možno vidieť tri hodiny pred východom Slnka).
Ďalšie mená Venuše boli Hesperos, Phosphorus, Afrodita, Astarta, Ištar.

V minulosti sa pre svoju jasnosť osvedčovala aj ako orientačný bod na oblohe (často ju využívali napr. moreplavci).

[úprava] Charakteristika

Zvláštnosťou Venuše je jej nezvyčajný (opačný) smer otáčania sa okolo vlastnej osi vzhľadom na ostatné planéty. Venuša je najpomalšie rotujúcou planétou v Slnečnej sústave. Avšak slnečný deň nie je na tejto planéte najdlhší. Trvá okolo 117 dní, pričom Slnko vychádza z pozemského hľadiska na západe a zapadá na východe. Dĺžka dňa na Venuši je 243 pozemských dní. Jej dráha je najmenej eliptická zo všetkých planét Slnečnej sústavy, približuje sa ku kružnici. Rovníkový priemer Venuše je veľmi podobný zemskému, takže je takmer dvojčaťom Zeme. Venuša prechádza postupne všetkými fázami od novu až po spln a späť do novu. Jej fázy bežný človek vidí iba ďalekohľadom. Objavil ich Galileo Galilei.

Štyrikrát za 243 rokov prechádza Venuša medzi Zemou a Slnkom tak, že všetky tri telesá sú presne v jednej rovine. Vtedy vidieť Venušu prechádzať cez slnečný kotúč. Prvým človekom, kto prišiel na to, že Venuša sa môže dostať medzi Zem a Slnko, bol Johannes Kepler. Svoje výpočty si ale nestihol overiť, pretože zomrel rok pred týmto úkazom - v roku 1630. Budúci prechod Venuše cez Slnko sa očakáva v roku 2012 a pozorovateľný bude iba z Ázie. Na našom kontinente bude tento úkaz viditeľný až v roku 2117.

[úprava] Atmosféra

Súčasná predstava o štruktúre atmosféry Venuše sa zakladá na meraniach uskutočnených kozmickými sondami typu Venera, Mariner, Pioneer-Venus, pozemnými pozorovaniami a teoretickými výpočtami. Venušu obklopuje hustá atmosféra tvorená prevažne oxidom uhličitým, (no aj dusíkom, kyslíkom a vodou) čo vytvára mimoriadne silný skleníkový efekt, ktorý zvyšuje teplotu povrchu na viac ako 400°C, v oblastiach blízko rovníka dokonca až na 500°C. (Pri takejto teplote by sa nachádzali v tekutom stave napr. cín, olovo či zinok). Venušin povrch je teda teplejší než Merkúrov, aj keď je vo viac ako dvojnásobnej vzdialenosti od Slnka a prijíma teda iba 25 % slnečného žiarenia (2613,9 W/m² v hornej vrstve atmosféry, ale iba 1071,1 W/m² na povrchu). Vďaka tepelnej zotrvačnosti a prúdeniu v hustej atmosfére sa teplota na dennej a nočnej strane Venuši výrazne nelíšia, aj keď je jej rotácia extrémne pomalá (menej ako 1 otočka počas Venušinho roku; na rovníku rotuje Venušin povrch rýchlosťou iba 6,5 km/h). Vetry v hornej vrstve atmosféry obkrúžia planétu iba za 4 (pozemské) dni a napomáhajú tak rozvodu tepla. Atmosférický tlak na povrchu dosahuje až okolo 9 MPa, čo je 90 krát viac ako na Zemi (je ekvivalentný tlaku na Zemi v hĺbke 1 km pod hladinou oceánu). V atmosfére dochádza aj k elektrickým výbojom, aj keď asi 1000-krát zriedkavejšie ako v zemskej atmosfére.

Slnečné žiarenie je na povrchu Venuše veľmi zoslabené, stále asi také, ako pri celkom zamračenej oblohe na Zemi. Hlavná oblačnosť sa nachádza vo výške približne 50 až 70 km nad povrchom. (Na Zemi väčšina oblakov nepresiahne výšku 12 km). Hrubá vrstva mrakov odráža väčšinu slnečného svitu späť do vesmíru. To bráni ďalšiemu zohrievaniu Venušinho povrchu a spôsobuje, že bolometrické albedo dosahuje približne 60 % a albedo vo viditeľnom rozsahu svetla je ešte vyššie. Aj keď je k Slnku bližšie ako Zem, povrch Venuše nie je tak dobre zohrievaný a ešte menej osvetlený. Bez skleníkového efektu by sa teplota povrchu Venuše veľmi podobala Zemi. Bežným nedorozumením ohľadne Venuše je chybná viera, že je to silná vrstva mrakov, ktorá zadržuje teplo. Opak je pravdou. Povrch planéty by bol omnoho teplejší, keby vrstva mrakov neexistovala. Je to iba ohromné množstvo CO₂ v atmosfére, čo spôsobuje zadržiavanie tepla mechanizmom skleníkového efektu.

V horných vrstvách atmosféry vanú silné vetry s rýchlosťou 350 km/h, na povrchu sú však vetry veľmi slabé, ich rýchlosť nepresahuje niekoľko kilometrov za hodinu. Na druhej strane, vzhľadom k vysokej hustote Venušinej atmosféry na povrchu, aj tieto pomalé vetry veľmi silno pôsobia na prekážky. Mraky, ktoré sa skladajú predovšetkým z oxidu siričitého a kvapôčok kyseliny sírovej, celkom obklopujú planétu a skrývajú ľudskému oku všetky detaily povrchu. Vrcholky mrakov majú teplotu približne −45°C. Oficiálna priemerná teplota povrchu Venuše, ako ju určila NASA, je 464°C. Minimálnu teplotu majú práve vrcholky mrakov, teplota na povrchu nikdy neklesá pod 400°C.

[úprava] Povrch planéty

Radarová mapa povrchu Venuše

Venuša má pomalú spätnú rotáciu, čo znamená, že rotuje z východu na západ namiesto zo západu na východ ako väčšina ostatných planét. (Pluto a Urán majú tiež spätnú rotáciu, aj keď os Uránu, vychýlená o 97,86°, leží takmer vodorovne s jeho obežnou dráhou.) Dôvod nie je známy, pravdepodobne ide o následok slapového pôsobenia jej veľmi hmotnej atmosféry. Okrem neobvyklého spätného pohybu je naviac rotácia Venuše na jej obežnej dráhe synchronizovaná tak, že v dobe najbližšieho priblíženia k Zemi (medzi dvoma dolnými konjunkciami ubehne 5,001 Venušinho dňa) sa k nej natáča vždy rovnakom stranou. Táto vlastnosť môže byť zapríčinená slapovými silami, ktoré ovplyvňujú Venušinu rotáciu, kedykoľvek sa planéty dostanú dosť blízko k sebe, alebo môže ísť iba o zhodu okolností.

Vďaka tomu, že rádiové vlny prenikajú i cez vrstvu hustých oblakov na Venuši, máme jej povrch dobre zmapovaný. Venuša má na svojom povrchu dve „kontinentálne“ vrchoviny, ktoré sa dvíhajú z nedoziernych plání. Výšky povrchových útvarov sa merajú (tak ako na Zemi sa meria nadmorská výška vzhľadom k hladine mora) vzhľadom ku strednému polomeru planéty. Zo severnej vrchoviny Ishtar Terra (Ištarina zem) sa vypínajú Venušine najväčšie hory Maxwell Montes (Maxwellovo pohorie) (zhruba o 2 km vyšší ako Mount Everest) nazvané po Jamesovi Clerkovi Maxwellovi, ktoré obklopujú pláň Lakshmi Planum. Ishtar Terra je veľkosťou porovnateľná Austrálii. Na rovníku je ešte väčšia Aphrodite Terra (Afroditina zem), veľkosťou rovná Južnej Amerike. Medzi týmito dvoma vrchovinami sa nachádza celý rad širokých priehlbín ako napríklad Atalanta Planitia, Guinevere Planitia a Niobe Planitia. Okrem hôr Maxwell Montes a oblastí Alpha a Beta Regio (ktoré boli n8jden0 už na radarových snímkoch zo Zeme) sú všetky povrchové útvary na Venuši pomenované po skutočných alebo mytologických ženách. Vďaka Venušinej hustej atmosfére, brzdiacej meteory počas ich pádu k povrchu, sa tu nevyskytujú žiadne impaktné krátery menšie ako 2 km v priemere. Krátery na Venuši sú relatívne plytké, napr. kráter s priemerom 160 km má hĺbku asi 400 m. Svedčí to o intenzívnej erózii alebo endogénnej činnosti. O tektonickej činnosti svedčia aj terénne zlomy veľkých rozmerov.

Zdá sa, že takmer 90 % Venušinho povrchu tvorí nedávno ztuhnutá vrstva bazaltovej lávy, iba výnimočne narušená meteoritickým kráterom. To napovedá, že planéta nedávno podstúpila veľké pretvorenie povrchu. Vnútro Venuše je pravdepodobne podobné Zemi: železné jadro s priemerom 6000 km s roztaveným kamenným plášťom tvoriacim najväčšiu časť planéty. Posledné výsledky z gravitačného merania sondy Magellan nasvedčujú, že Venušina kôra je hrubá asi 35 km. Existuje teória, že Venuša neuvoľňuje vnútornú energiu pohybmi tektonických dosiek ako Zem, ale namiesto toho v pravidelných intervaloch prekonáva masívnu vulkanickú činnosť, ktorá zalieva jej povrch čerstvou lávou; najstaršie geomorfologické útvary sú staré iba 800 miliónov rokov, zatiaľ čo zvyšok povrchu je mladší (aj keď väčšinou nie menej ako niekoľko stoviek miliónov rokov). Teraz sa predpokladá, že Venuša je stále vulkanicky činná v izolovaných geologicky aktívnych bodoch.

Venuša zrejme nemá vlastné magnetické pole. Príčinou je jej vysoká vnútorná teplota, ktorá zabraňuje vzniku termálneho dynama a relativně nízky tlak v jadre, ktorý nie je dostatočný ku vzniku dynama termochemického. Slnečný vietor preto priamo zasahuje Venušinu hornú atmosféru. Uvažuje sa, že Venuša mala pôvodne rovnaké množstvo vody v atmosfére ako Zem, ale v dôsledku bombardovania slnečnými časticami sa voda rozložila na vodík a kyslík. Vodík vďaka svojej nízkej hmotnosti ľahko unikol do priestoru, kyslík sa zlúčil s atómami kôry a zmizol z atmosféry. Pomer vodíka a deutéria (ktoré nemôže unikať tak rýchlo) vo Venušinej atmosfére túto teóriu podporuje. Vďaka suchu sú kamene na Venuši ťažšie a tvrdšie ako na Zemi, čo vedie k prudším horám, útesom a ďalším neobvyklým rysom.

V minulosti sa predpokladalo, že okolo Venuše krúži mesiac zvaný Neith podľa mýtickej bohyne zo Sais (ktorej závoj žiadny smrteľník nezdvihne), prvýkrát pozorovaný Giovannim Domenicom Cassinim v roku 1672. Sporadické astronomické pozorovania pokračovali až do roku 1892, keď boli spochybnené (išlo iba o slabé hviezdy, ktoré sa náhodne vyskytli v správnu dobu na správnom mieste) a od tej doby je Venuša známa ako planéta bez mesiacov – akýkoľvek satelit by na jej obežnej dráhe bol slapovými silami spomaľovaný tak dlho, až by sa zrútil na povrch planéty.

[úprava] Pozorovanie a výskum

[úprava] Historické pozorovania

Venuša je najnápadnejším astronomickým objektom na rannej a večernej oblohe na Zemi (okrom Slnka a Mesiaca) a bola preto známa odpradávna. Jeden z najstarších dochovaných historických dokumentov, doštičky z Ašurbanipalovej babylónskej knižnice — 21 rokov dlhý záznam pozorovaní Venuše (v rannej Babylónii nazývané Nindaranna), umožnil v kombinácii s dnešnými presnými výpočtami správne datovanie niektorých historických udalostí. Starí Sumeri a Babylončania nazývali Venušu Dil-bat alebo Dil-i-pat; v Akkade to bola zvláštna hviezda bohyne-matky Ištar; a v Číne boh Jin xing.

Pre civilizáciu Mayov bola Venuša vôbec najdôležitejšou „hviezdou“, nazývali ju Chak ek, „Veľká hviezda“, snáď ešte dôležitejšou ako Slnko. Mayovia sledovali pohyby Venuše veľmi pozorne a pozorovali ju dokonca aj v dennom svetle. Pozícia Venuše a ostatných planét mali ovplyvňovať všetok život na Zemi, takže sa Mayovia a ostatné stredoamerické kultúry snažili vojny a iné dôležité udalosti načasovať s ohľadom na pozorovania. Drážďanský kódex obsahuje kalendár ukazujúci úplný Venušin cyklus viditeľnosti — pät jej synodických obehov po 584 dňoch (dohromady približne 8 rokov), po ktorých uplynutí sa cyklus opakuje.

Starí Gréci mysleli, že večerné a ranné výskyty Venuše na oblohe predstavujú dva odlišné objekty, ktoré nazývali na západnej večernej oblohe Hesperus a na východnej rannej oblohe Phosphorus. Nakoniec vďaka Pythagorovi dospeli k záveru, že obidva objekty sú rovnakou planétou. V 4. storočí pred Kr. Heraclides Ponticus vyslovil teóriu, že Venuša a Merkúr obiehajú okolo Slnka a nie okolo Zeme. Meno Venuša pochádza od rímskej bohyne lásky a krásy.

Fázy Venuše

Keďže jej obežná dráha leží medzi Zemou a Slnkom, Venuša pri pohľade zo Zeme vykazuje viditeľné fázy rovnako ako pozemský Mesiac. Galileo Galilei bol prvým, kto v decembri 1610 pozoroval fázy Venuše. Toto pozorovanie podnietilo Kopernika zverejniť kontroverzný heliocentrický popis slnečnej sústavy. Galileo si tiež všimol zmeny Venušinho viditeľného priemeru, keď sa nachádza v odlišných fázach, čo vysvetľoval väčšou vzdialenosťou od Zeme vo fáze splnu a stále menšou vzdialenosťou počas priebehu ubúdania. Toto pozorovanie silno podporilo heliocentrický model. Venuša (ani Merkúr) nie je v plnej fáze viditeľná zo Zeme, pretože v tej chvíli je v hornej konjunkcii, keď zapadá a vychádza zároveň so Slnkom a stráca sa v jeho žiari.

Venuša je najjasnejšia vo chvíli, keď je osvetlených 25 % jej kotúča; to sa typicky stáva 37 dní pred jej dolnou konjunkciou (na večernej oblohe) a 37 dní po nej (na rannej oblohe). Od Slnka sa najviac vychýli približne 70 dní pred a po dolnej konjunkcii, v tej dobe je v polovičnej fáze. V týchto dvoch intervaloch je Venuša viditeľná aj za plného denného svetla, pokiaľ pozorovateľ presne vie, kam sa má pozerať. Perióda spätného pohybu planéty je 20 dní pred a po dolnej konjunkcii.

Prechody Venuše, keď planéta prechádza presne medzi Zemou a viditeľným slnečným kotúčom, sú veľmi zriedkavé astronomické udalosti. Poprvýkrát pozorovali taký prechod 4. decembra 1639 astronómovia Jeremiah Horrocks a William Crabtree. Prechod v roku 1761 pozorovaný Michailom Vasiljevičom Lomonosovom bol prvým dôkazom Venušinej atmosféry a pozorovanie paralaxy v 19. storočí umožnilo prvé presnejšie spočítanie vzdialenosti medzi Zemou a Slnkom. Ďalšie prechody Venuše sa vyskytli 9. decembra 1874 a 6. decembra 1882, posledný 8. júna 2004 a nasledujúci nás čaká 6. júna 2012. Tento prechod bude ale plne pozorovateľný iba v Pacifiku. Nasledujúci prechod nastane až 11. decembra 2117.

V 19. storočí väčšina pozorovateľov očakávala, že Venuša bude mať periódu rotácie približne 24 hodín. Taliansky astronóm Giovanni Schiaparelli prvý predpovedal výrazne pomalšiu rotáciu, zviazanú slapovými silami Slnka (čo očakával aj pre Merkúr). Aj keď sa podobné úvahy pre niektoré nebeské telesá nepotvrdili, bola to podivuhodne presná predpoveď. Takmer dokonalý súlad medzi jej rotáciou a najväčším priblížením k Zemi tento dojem ešte upevňuje. Rýchlosť rotácie Venuše bola poprvýkrát zmeraná počas konjunkcie v roku 1961 radarom s 26 metrovou anténou v Goldstone v Kalifornii, v Rádiovom observatóriu v Jodrell Bank v Spojenom kráľovstve a v sovietskom vesmírnom zariadení Jevpatorija na južnej Ukrajine. Presnosť sa zlepšuje pri každej nasledujúcej konjunkcii najmä vďaka meraniam v Goldstone a Jevpatoriji. Fakt, že ide o spätnú rotáciu, nebol známy až do roku 1964.

Pred pozorovaniami v rádiovej oblasti v šesťdesiatych rokoch 20. storočia sa všeobecne verilo, že Venuša má prírodné prostredie podobné pozemskému. Veľkosť planéty, vzdialenosť od Slnka a hrubá vrstva oblačnosti chrániaca povrch dávala nádej, že sa tieto očakávania môžu naplniť. Špekulovalo sa o Venuši ako o svete džungle, o jej oceánoch z petroleja alebo karbonizovanej vody. Pozorovanie v mikrovlnej oblasti, ktoré uskutočnil C. Mayer a iní, však už v roku 1956 indikovalo rozsiahle oblasti s vysokou teplotou (600 K). Napodiv pozorovania A.D. Kuzmina na milimetrových dĺžkach ukazovali omnoho menšie teploty. Tento rozpor vysvetľovali dve teórie, jedna predpokladala, že vysoké teploty pochádzajú z ionosféry, druhá naznačovala skôr vysokú teplotu povrchu.

[úprava] Prieskum sondami

K Venuši letel už celý rad kozmických lodí bez posádky. Niektorým sa podarilo aj mäkké pristátie na povrchu. Kvôli drsným klimatickým podmienkam trvala komunikácia každého pristávacieho modulu na povrchu najdlhšie 110 minút, potom vždy došlo k definitívnemu odmlčaniu.

[úprava] Cesta k Venuši

Venuša obieha bližšie k Slnku ako Zem, vo vzdialenosti iba 72 % vzdialenosti Zeme. Kozmická loď teda musí cestovať 41 miliónov kilometrov do slnečnej „gravitačnej studne“, čím výrazne zníži svoju potenciálnu energiu. Uvoľnená potenciálna energia sa mení na kinetickú energiu, čím sa zvyšuje rýchlosť sondy, takže pre tesné priblíženie k Venuši je nutné korigovať dráhu a výrazne znižovať rýchlosť. Je to podobné jazde po ceste dole z vysokého, prudkého kopca, na ktorého úpätí sa cesta napája na inú, kde je nutné sa prispôsobiť pomalšej rýchlosti dopravy.

[úprava] Prvé prelety

12. februára 1961 sa Venera 1 z programu Venera stala prvou sondou, ktorá odštartovala k inej planéte. Misia síce kvôli prehriatiu orientačného senzoru nebola úspešná, Venera 1 však už mala všetky vlastnosti potrebné pre medziplanetárne lety: solárne panely, parabolickú anténu, trojosovú stabilizáciu, motor pre korekciu kurzu a uskutočnila prvý štart z orbitálnej dráhy okolo Zeme.

Prvý úspech na ceste k Venuši zaznamenala americká kozmická loď Mariner 2, ktorá doletela k Venuši v roku 1962. Zistila, že Venuša nemá magnetické pole a zmerala planetárne emisie žiarenia v mikrovlnej oblasti spektra.

Sovietsky zväz 2. apríla 1964 odštartoval sondu Zond 1, ktorá síce dosiahla Venušu, ale v máji toho istého roku s ňou bolo prerušené spojenie.

[úprava] Prvé pristátie

1. marca 1966 sovietska vesmírna sonda Venera 3 dopadla na Venušu, čím sa stala prvou kozmickou loďou, ktorá dosiahla jej povrch. Jej sesterská loď Venera 2 zlyhala kvôli prehriatiu skôr ako dokončila prelet.

18. októbra 1967 vstúpil do atmosféry Venuše zostupný modul Venery 4. Ako prvý uskutočnil priame merania z inej planéty — meral teplotu, tlak, hustotu a uskutočnil 11 automatických chemických experimentov k určeniu zloženia atmosféry. Zistil 95 % oxidu uhličitého, čo v kombinácii s výsledkami meraní sondy Mariner 5 ukázalo, že tlak na povrchu bude omnoho väčší, než bolo očakávané (75 – 100 atmosfér).

Tieto výsledky boli 16. a 17. mája 1969 overené a spresnené misiami lodí Venera 5 a Venera 6 aj keď žiadna z nich nedosiahla povrch. Batérie Venery 4 sa počas jej pomalého unášania atmosférou postupne vybili a Venery 5 a 6 boli rozdrvené atmosférickým tlakom 18 km nad povrchom.

Prvé úspešné pristátie na Venuši dosiahla 15. decembra 1970 Venera 7. Odvysielala namerané povrchové teploty: 457 – 474 °C. Venera 8, ktorá pristála 22. júla 1972, okrem tlaku a teplotného profilu vďaka svojmu fotometru naviac ukázala, že oblačnosť Venuše sa formuje do vrstvy, ktorá končí 35 km nad povrchom. Jej röntgenový spektrometer zanalyzoval chemické zloženie kôry.

[úprava] Prvá obežnica

22. októbra 1975 vstúpila na obežnú dráhu sovietska sonda Venera 9, čím sa stala prvým umelým satelitom Venuše. Kamery a spektrometer získali mnoho cenných informácií o atmosférickej oblačnosti, ionosfére a magnetosfére, radar pri preletoch zmapoval povrch.

Od Venery 9 sa oddelil 660 kilogramový zostupný modul, ktorý po pristáti urobil prvé snímky povrchu a analyzoval kôru röntgenovým spektrometrom a hustomerom. Počas pristávania vykonával merania tlaku, teploty, rozptylu svetla, hustoty mrakov a fotometrické merania. Zistil, že oblačnosť Venuše je rozdelená do troch odlišných vrstiev. 25. októbra vykonala Venera 10 podobné merania.

[úprava] Program Pioneer Venus

V roku 1978 poslala NASA k Venuši dve kozmické lode Pioneer. Celá misia sa skladala z dvoch častí, dopravovaných každá zvlášť: Orbiter (obežnica) a Multiprobe (multisonda). Loď Pioneer Venus Multiprobe niesla jednu veľkú a 3 malé atmosférické sondy. 16. novembra 1978 bola vypustená veľká sonda a 20. novembra tri menšie sondy. 9. decembra vstúpili všetky štyri sondy do Venušinej atmosféry nasledované prenosovým zariadením. Aj keď sa neočakávalo prežitie po zostupe atmosférou, jedna zo sond pokračovala v činnosti ešte 45 minút po dosiahnutí povrchu. 4. decembra 1978 prešiel Pioneer Venus Orbiter na eliptickú obežnú dráhu okolo Venuše. Tu zaisťoval 17 experimentov, dokiaľ mu nedošlo palivo stabilizujúce jeho orbitu a nebol v auguste 1992 zničený vstupom do atmosféry.

[úprava] Sovietske úspechy

Orbitálny modul Venery 13

V roku 1978 sa priblížili k Venuši aj kozmické lode Venera 11 a Venera 12, ktoré 21. decembra a 25. decembra vypustili zostupné moduly. Pristávacie zariadenia niesli farebné kamery, vrták do zeme a analyzátor; tieto prostriedky bohužiaľ zlyhali. Obidva moduly vykonali merania nefelometrom, hmotnostným spektrometrom, plynovým chromatografom a chemickým analyzátorom kvapiek v mrakoch používajúcim röntgenovej fluorescencie, ktorý neočakávane objavil okrem síry aj vysoký obsah chlóru. Bola tiež zaznamenaná silná blesková aktivita.

1. a 5. marca 1982 prileteli k Venuši kosmické lode Venera 13 a Venera 14, ktoré vykonali rovnakú misiu ako predchádzajúce dve sondy. V ich prípade farebná kamera a vrták do zeme s analyzátorom fungovali. Röntgenová fluorescencia vzorkov zeminy ukázala hodnoty podobné čadičovej hornine bohatej na draslík.

10. a 11. októbra 1983 vstúpili Venera 15 a Venera 16 na polárnu orbitu okolo Venuše. Venera 15 analyzovala a zmapovala hornú vrstvu atmosféry infračerveným Fourierovým spektrometrom. Od 11. novembra do 10. júla obidva satelity mapovali severnú tretinu planéty pomocou radaru so syntetizovanou apertúrou (SAR). Výsledky prinesli prvé pochopenie geologických detailov povrchu Venuše vrátane objavu neobvykle masívnych štítov vulkánov pomenovaných Koróna alebo Pavúci. Venuša neprejavuje žiadne známky doskovej tektoniky, prinajmenšom celú severnú tretinu planéty tvorí iba jedna doska.

Sovietské sondy Vega 1 a Vega 2 sa stretli s Venušou 11. a 15. júna 1985. Pristávacie moduly boli zamerané na experimenty zaoberajúce sa zložením a štruktúrou aerosolov v mrakoch. Každý niesol ultrafialové absorbčné spektrometre, časticové analyzátory aerosolov a zariadenia na zber materiálov mrakov a jeho analýzu hmotnostným spektrometrom, plynovým chromatografom a röntgenovým fluorescenčným spektrometrom. Horné dve vrstvy mrakov sú tvorené kvapôčkami kyseliny sírovej, zatiaľ čo dolná vrstva je pravdepodobne zložená zo zriedenej kyseliny fosforečnej. Kôra Venuše bola narušená vrtákom a analyzovaná pomocou spektrometra gama žiarenia.

V rámci misie Vega boli vypustené tiež balónové aerostatické sondy plávajúce asi 46 hodín vo výške 53 km, ktoré prešli asi 1/3 cesty okolo planéty. Merali rýchlosť vetra, teplotu, tlak a hustotu oblakov. Stretli sa s väčšími turbulenciami a konvektívnou aktivitou ako sa očakávalo, vrátane občasných prudkých poklesov o 1-3 km. Kosmické lode Vega sa po deviatich mesiacoch odpútali od Venuše, aby mohli sledovať návrat Halleyovej kométy, ku ktorému boli vybavené ešte 14-timi ďalšími dovtedy nepoužitými prístrojmi a kamerami.

[úprava] Magellan

10. augusta 1990 sa americká sonda Magellan dostala na obežnú dráhu okolo planéty a začala detailné radarové mapovanie. 98 % povrchu bolo zmapovaných s presnosťou približne 100 m. Po štyroch rokoch práce bola sonda 11. októbra 1994 plánovane navedená do atmosféry, kde sa čiastočne vyparila; predpokladá sa, že niektoré časti museli dopadnúť až na povrch.

[úprava] Nedávne prelety

Niekoľko kozmických sond prelietalo okolo Venuše po ceste k iným cieľom, používajúc pre zvýšenie svojej rýchlosti metódu gravitačného praku. Patrili medzi nich sonda Galileo smerujúca k Jupiteru a misia Cassini-Huygens na ceste k Saturnu (ktorá prelietavala dvakrát).

[úprava] Budúce misie

9. novembra 2005 Európska vesmírna agentúra vypustila sondu Venus Express, ktorá bude študovať Venušu z obežnej dráhy. Misia MESSENGER preletí okolo Venuše na ceste k Merkúru 24. októbra 2006 a 5. júna 2007.

[úprava] Život na Venuši

Veľkosť podobná Zemi, existencia atmosféry a vzdialenosť od Slnka naznačujúca vysoké, ale životu stále priaznivé teploty viedla k častým špekuláciám o existencii vyspelého života na planéte Venuša. Anthony Procter roku 1870 napísal:

Je jasné, že, kvôli kratšej vzdialenosti Venuše od Slnka, stačí málo, aby boli veľké časti jej povrchu neobývateľné bytosťami podobnými pozemským. Kvôli tejto blízkosti budú v tropických oblastiach teploty neznesiteľné, ale v miernych a chladných pásoch môžu pravdepodobne existovať oblasti s podnebím, ktoré by nám dobre vyhovovalo… Nenachádzam žiadny dôvod… zamietnuť, že Venuša môže byť plná stvorení tak vyspelých, ako žijú na Zemi.

Výskum kosmických sond naopak ukázal, že vzhľadom ku skleníkovému efektu a povrchovým teplotám okolo 600 °C nemožno o existencii života pozemského typu na Venuši uvažovať.

Roku 2002 však Dirk Schulze-Makuch a Louis Irwin z texaskej univerzity v El Paso vyslovili teóriu o možnom živote nie na Venušinom povrchu, ale v jej oblakoch. Na základe údajov zo sond Venera, Pioneer Venus a Magellan poukázali na zvláštnosti v zložení vodných kvapiek v mrakoch Venuše, ktoré, podľa ich názoru, možno vysvetliť prítomnosťou mikroorganizmov. Išlo najmä o súčasnú prítomnosť sírovodíka a oxidu siričitého, dvoch plynov, ktoré navzájom reagujú a nevyskytujú sa preto spoločne, pokiaľ ich nejaký jav nedopĺňa. Poukázali tiež na príliš nízke množstvo oxidu uhoľnatého napriek slnečnému žiareniu a bleskom. Možným vysvetlením je prítomnosť mikroorganizmov vznášajúcich sa v oblakoch, ktoré by využívali metabolizmus podobný niektorým raným pozemským organizmom.

[úprava] V kultúre

Až do doby, keď Venušu začali skúmať kozmické sondy, vždy zahalená planéta dávala spisovateľom sci-fi voľnú ruku pri predstavách o jej povrchu a oni ho často znázorňovali ako veľmi podobný Zemi. Venuša bola domovskou planétou Mekona, nepriateľa Dana Darea, hrdinu komiksu z 50-tych rokov 20. storočia] a bola miestom druhej rajskej záhrady v románe C. S. Lewisa Perelandra. V románe Olafa Stapledona Last and First Men bola Venuša zobrazená ako oceánska idylka, miesto, kde ľudia rozvinuli schopnosť lietať. Vo vojenskej sci-fi klasike Clash by Night od Henryho Kuttnera (písal ako Lawrence O'Donnell), podmorský mestský štát si najal žoldniersku spoločnosť s jej bojovými loďami, aby mohli bojovať na povrchu.
Edgar Rice Burroughs napísal sériu románov, ktoré sa odohrávali na Venuši
Mnoho vedecko-fantastických filmov a seriálov z 50-tych a 60-tych rokov 20. storočia, ako napríklad Abbott and Costello Go to Mars a Space Patrol použili Venušinu božskú menovkyňu a jej sféru na vytvorenie planetárnej populácie zvodných žien vítajúcich (alebo útočiacich) na mužské posádky vesmírnych lodí.
Poviedka In the walls of Eryx od Lovecrafta sa odohráva na Venuši.
Viac vedecké zobrazenie planéty ponúka Ben Bova v románe Venus (2000, ISBN 031287216X), aj keď jeho literárna hodnota je diskutabilná.
Teraformovaná Venuša je miestom deja jednej časti animovaného seriálu Cowboy Bebop. Planéta je vyprahnutá, ale obývateľná, väčšina populácie žije vo vznášajúcich sa mestách na oblohe. V animovanom filme Exosquad je teraformovaná Venuša jedna z troch obývateľných planét slnečného systému (druhé dve sú Zem a Mars).
Venuša je aj miestom viacerých tréningových centier Starfleet Academy a teraformovacích staníc vo fiktívnom svete Star Trek, a je krátko spomenutá v Clarkovej 3001: The Final Odyssey.
V románe Jacqueline Susannovej Yargo je Venuša obývaná včelami veľkými ako kone.
Existujú náboženské sekty, ktoré veria, že Peklo môže byť umiestnené na Venuši. Jej extrémne vysoká teplota na povrchu a nepreniknuteľná vrstva mrakov je príčinou ich viery, že pekelné ohne horia na jej povrchu.
V mytológii Stredozeme, podľa J.R.R. Tolkiena, Venuša je hviezdou Eärendilu. Hviezda vznikla keď Eärendil, námorník bol vo svojej lodi pozdvihnutý na oblohu, so Silmarilom na obočí. Tolkien vybral meno priamo z anglosaského slova pre planétu Venuša.