Dwight D. Eisenhower

Dwight David Eisenhower (zvaný tiež Ike) (* 14. október 1890 Denison, Texas – † 28. marec 1969 Washington, D.C.) bol americký vojak, politik a 34. americký prezident.

Obsah

1 Začiatky
2 2. svetová vojna
3 Povojnové roky
4 Prezident
5 Zahraničná politika
6 Kuriozity

[úprava] Začiatky

Hoci sa narodil v Texase, detstvo a mladosť strávil v Abilene, v štáte Kansas, kam sa presťahoval aj s rodičmi. Vzdelanie získal v rokoch 1911 - 1915 na Vojenskej akadémii vo West Pointe, ktorú vyštudoval s nie príliš presvedčivými výsledkami.

Hneď po škole je zaradený k pechote. Hoci sa nezúčastní bojov v 1. svetovej vojne, získava už v roku 1920 hodnosť majora americkej armády. Pokračuje v štúdiu – vo Fort Leavenworth v Kansase absolvuje ako najlepší z triedy veliteľskú akadémiu generálneho štábu.

V roku 1929 pracuje pre generála Josepha Pershinga, v roku 1935 potom slúži pod generálom Douglasom MacArthurom v úrade náčelníka štábu pozemného vojska, neskôr MacArthura sprevádza na Filipíny, kde zostáva ako jeho asistent tri roky. Napokon je konečne povýšený na podplukovníka. V roku 1939 sa vracia späť do USA.

[úprava] 2. svetová vojna

7. decembra 1941 bola Japoncami bez vyhlásenia vojny napadnutá hlavná americká tichomorská základňa Pearl Harbour. O deň neskôr vyhlásili USA Japonsku vojnu. Po vstupe USA do vojny postúpil Eisenhower opäť o stupienok – George Catlett Marshall ho menuje náčelníkom operačnej divízie pozemného vojska. Americká verejná mienka hovorila, že treba vyhlásiť vojny iba Japonsku. Veľkej Británii hrozilo teda obrovské nebezpečenstvo, že zostane v Európe bez americkej podpory. Situáciu však vzápätí vyriešili Nemci, keď 11. decembra vyhlásili USA vojnu. Eisenhower vypracoval strategický plán Spojencov, v ktorom kladie na prvé miesto likvidáciu Hitlera a nacistického Nemecka pred bojmi v Tichomorí.

V júli 1942 je následne Marshallom povýšený na hodnosť generálporučíka a pri tej príležitosti je menovaný veliteľom amerických síl, ktoré podnikli inváziu do Afriky. Nakoľko sa spočiatku kopia ich neúspechy, spraví personálne zmeny medzi veliteľmi a od tej chvíle sa celá operácia rozbieha správnym smerom – vojsku sa darí víťaziť nad nemeckými jednotkami, vedenými generálom Erwinom Rommelom. Ten je krátko po prvých neúspechoch nemeckých vojsk odvolaný a nahrádza ho generál Achim von Arnim, ktorý sa zúfalo bránil spojeneckým vojskám až do 13. mája 1943.

V roku 1943 tiež preberá velenie pri invázii na Sicíliu a po dosiahnutí Messiny sa miesto útoku na Francúzsko sústreďuje nedobrovoľne na južné Taliansko. Keď je 25. júla 1943 zvrhnutý diktátor Benito Mussolini, nový taliansky premiér Pietro Badoglio vyjadrí ochotu spolupracovať so spojencami a už 3. septembra 1943 podpisuje taliansku kapituláciu, ktorá je však zverejnená až o 5 dní neskôr. Eisenhower je v decembri 1943 povolaný do Británie a konečne dostáva za úlohu vykonať inváziu do Francúzska (tzv. operácia Overlord), ktorá sa začala 6. júna 1944. Vďaka tejto operácii sa stáva veliteľom, ktorý velil najväčšiemu vojsku v dejinách svetového vojenstva.

Po úspešnom vylodení vo Francúzsku sa postupne dostáva až za Rýn, ktorý prekračuje v marci 1945, a priblíži sa na dosah k Berlínu. Vďaka jeho náhlej zmene plánu, keď zaháji oslobodzovanie Československa a Rakúska, však napokon Berlín obsadzujú sovietske vojská. 7. mája 1945 podpisuje v Remeši nemecký náčelník operačného štábu OKW, generál Alfred Jodl, bezpodmienečnú kapituláciu. O deň neskôr sa definitívne končí vojna v Európe.

[úprava] Povojnové roky

Po uzatvorení mieru do konca roka 1945 ostáva ako vrchný veliteľ amerických síl v Nemecku, kde sa snaží uľahčiť porazenému štátu jeho neľahkú pozíciu. Dlho tam však neostáva, neskôr nastupuje na Marshallove miesto (ten je vymenovaný za vyslanca v Číne) a v novembri 1945 sa stáva až do októbra roku 1948 náčelníkom generálneho štábu armády USA. Následne sa stáva prezidentom Kolumbijskej univerzity, čím sa na čas odlúči od armády. V apríli 1949 vzniká vojenská aliancia NATO a v jej rámci je 19. decembra 1950 vytvorená funkcia hlavný veliteľ spojeneckých vojsk v Európe, ktorú až do júna 1952 zastáva Eisenhower. Následne odchádza definitívne z armády.

[úprava] Prezident

Po jeho odchode z armády sa odohráva boj o nového kandidáta na prezidenta, pričom Eisenhowera chceli mať vo svojich radách tak demokrati ako aj republikáni. Ten sa nakoniec rozhoduje pre republikánov, kde sa v nasledujúcom období opiera hlavne o vplyvného senátora McCarthyho. 4. novembra 1952 víťazí v prezidentských voľbách nad protikandidátom Stevensonom dovtedy najväčším rozdielom hlasov (takmer 6 miliónov). Inauguračný sľub zložil 20. januára 1953 a spolu s ním bol do funkcie uvedený aj nový viceprezident – Richard Nixon. Ako prezident prináša populárne opatrenia: zníženie daní, odmedzenie štátnej kontroly v hospodárstve, presadzuje vyrovnaný rozpočet, no tiež bojuje proti regulácii miezd a s nepokojmi v černošskej komunite, ktorá bojuje za svoje práva. V druhom volebnom období, kedy vo voľbách opäť poráža Stevensona, však začína ekonomika stagnovať a vzrastá nezamestnanosť. I to je príčinou, prečo bol v následných voľbách roku 1960 zvolený nový prezident – John Fitzgerald Kennedy.

[úprava] Zahraničná politika

V zahraničnej politike je už v prvom roku jeho vlády ukončená kórejská vojna (prímerie bolo podpísané 27. júla 1953). V roku 1954 súhlasil s akciou CIA v Guatemale, kde sa podarilo zvrhnúť ľavicovú vládu Guzmána Arbenzeho. V roku 1956 Egypt znárodnil Suezský prieplav, čo viedlo k vzniku „suezskej krízy“, no Eisenhower sa odmietol zapojiť do konfliktu. Po skončení krízy však v roku 1957 prisľúbil hospodársku i vojenskú pomoc všetkým národom na Blízkom Východe, čo sa stalo známym ako „Eisenhowerova doktrína“. O pomoc ho už v nasledujúcom roku požiadal libanonský prezident, a vďaka USA a Veľkej Británii sa podarilo situáciu v regióne stabilizovať. Odmietol sa angažovať aj vo Vietname v prospech Francúzska, avšak miesto toho podnietil vznik nového vojenského paktu SEATO, ktorý vznikol v roku 1954. Taktiež predložil program „Atómy pre mier“, a snažil sa o zníženie počtu jadrových zbraní.

Po Stalinovej smrti sa tiež pokúša zastaviť studenú vojnu, dosahuje však len čiastočné a dočasné „oteplenie“ vzťahov. Hoci sa stretáva s Nikitom Chruščovom tak v USA (stretli sa v prezidentskom vidieckom sídle Camp David), ako aj vo Francúzsku, nemá to žiaden veľký vplyv na svetovú politiku. Okrem problémov so Sovietskym zväzom sa začali zhoršovať aj vzťahy medzi USA a Kubou. Po zvrhnutí diktátora Batistu nastupuje na scénu diktátor Fidel Castro a Eisenhower odsúhlasuje akciu CIA na zvrhnutie Castra, ktorá sa však má konať až pod patronátom nového prezidenta. Volieb v roku 1960 sa však už po dvoch funkčných obdobiach zúčastniť nemohol. V prejave na rozlúčku sa opäť zasadzoval za odzbrojenie, ktoré mu však nebolo dopriané. Vracia na svoju farmu pri Gettysburgu v Pensylvánii, kde žije až do konca svojho života, zomiera však vo Washingtone.

Bol jednou z významných postáv 2. svetovej vojny i povojnovej Ameriky. Snažil sa o nekonfliktné úradovanie, aj keď jeho nástupca sa musel popasovať s mnohými problémami, ktoré mali zárodky ešte v období jeho úradovania.

[úprava] Kuriozity

Jeho známa prezývka „Ike“ pochádza údajne ešte z detských čias od jeho kamarátov. Ide zrejme o skomoleninu jeho krstného mena Dwight. Zaujímavé je pritom spomenúť, že prezidentova matka pôvodne chcela dať synovi meno „David Dwight“, ale potom si rozmyslela poradie mien, keďže si neželala, aby jej syna volali „Dave“, lebo mala na komolenie mien veľmi negatívny názor.