Japončina

Z Wikipédie

Japončina (日本語, Nihongo) - alebo pre tých, ktorí ju považujú za viacero jazykov japonské jazyky - je jazyk z jazykovej skupiny japonsko-rjúkjúskych jazykov (pre tých, ktorí považujú rjúkjúštinu za nárečie japončiny, je japončina izolovaný jazyk).

Jazyk používa vyše 127 miliónov ľudí hlavne v Japonsku ale aj v japonských emigračných komunitách po celom svete. Je aglutinačným jazykom a je charakteristická systémom zdvorilostného oslovovania, ktorý odráža hierarchický charakter japonskej spoločnosti. Pomocou slovesných tvarov a špecifickej slovnej zásoby sa naznačuje vzájomné postavenie hovoriaceho a poslucháča. Zvuková zásoba japončiny je relatívne malá a má systém japonského výškového akcentu, ktorým sa rozlišuje význam slov a ktorý vznikol v 8. storočí.

Písaná japončina využíva hlavne znakové písmo zvané kandži, a dva sylabáry (slabičné abecedy) zvané hiragana a katakana. Grafémy kandži, hiragany aj katakany boli odvodené z čínskych znakov. latinka japončina (po japonsky rómadži) sa v modernom jazyku používa najmä na mená spoločností, na reklamy a pri zápise do počítača. Západné arabské číslice sa používajú na zápis čísel, čínske/japonské číslovky sa však tiež bežne vyskytujú.

Japonská slovná zásoba je značne ovplyvnená výpožičkami slov z iných jazykov. Obrovský počet bol prebraný z čínštiny alebo vytvorený na čínskom základe počas obdobia aspoň 1500 rokov. Od neskorého 19. storočia prebrala japončina aj nespočetné množstvo slov zo západných jazykov, najmä z angličtiny.